Nie každý má ten dar. Ja, našťastie, áno. Prejavovalo sa to jasne. Chodila som von, buď po škole, no, aby som bola úprimná, až po tom, ako so si urobila domáce úlohy. Von, to pre mňa znamenalo vyblázniť sa, mať trocha pohybu... Jednoducho aby nastala nejaká zmena, predel, medzi sedením . Najskôr v škole a potom zasa doma, nad úlohami.
Boli sme aj s našimi susedmi na chate. Na týždeň. Naše mamy mali čo robiť, veď nakŕmiť tri hladné krky nebolo až tak jednoduché. Navyše celý týždeň pršalo- ustrážte v takej situácii deti v predškolskom veku aby ostali v kľude. Tak či onak, jednalo sa o vnútorné prostredie, teda niečo nemysliteľné.Vymýšľali nám všakovaké hry, No a dážď akosi neustával. Po návrate som sa pomalu začala chystať do prvej triedy ZŠ. To bolo radosti. Bola som plná očakávaní, hladná po vedomostiach. Už dávnejšie som si,len tak pre seba, predstavovala aké to tam asi môže byť. Učenie mi išlo ľahko, bavilo ma, po príchode zo školy som si len urobila úlohy a poď ho von.
Cez letné prázdniny som chodila k tete a strýkovi. So sesternicou a bratrancom sme chodili plávať do neďalekého mestečka. Bol tam aj mostík. Bol 3 metre vysoký. Sesternica so skokom problém nemala. Bratranca ani nespomínam. Veď chalan.
Hop a už mala skok za sebou. A čo teraz ? Nemohla som sa predsa nechať zahanbiť. Urobiť zo seba babu.
Skočila som. Hurá. Dokázala som to, prekonala som svoj strach. To Vám je vec. A ten pocit ... . Človek má strach z niečoho tak úplne obyčajného ako je napríklad už spomenutý skok do bazéna.
Odvtedy ale začal byť strach mojím kamarátom. Vo svojej podstate sa už ničoho nebojím. Som si vedomá, že som ho vtedy definitívne porazila.
Helena Michlíková
