preberali, až nás heglo- vraj je tomu 40 rokov. No ďakujem. Nechce sa mi a ani tomu nechcem uveriť. Nemôžem síce povedať : “ Ako keby to bolo včera”, tentokrát naozaj nie, lenže. Mali sme a evidentne k sebe stále máme blízko, akoby ani neprešlo tak veľa času. Spomínali sme nad fotkami, kto, čo, ako a z akého dôvodu. Skúmali sme, či sa spoznávame navzájom. Vo chvíli, keď prišlo na pretras zdravie, jednohlasne sme sa zhodli v názore. Všetkým nám to bolo jasné. Už sa aj my, “deti 80.rokov”, radíme do tejto kategórie. Tento fakt už nie je na smiech. Ešte nedávno sme to brali s ľahkosťou, po čase s nadhľadom, avšak dnes ? Dnes to nezapadá do kontextu, nehodí sa k nemu. Nič s tým neurobíme, čas, život plynie a my sa s tým musíme zmieriť. Bolo nám spolu tak dobre, že sme si hneď určili ďalší termín stretnutia. Blíži sa leto, bude nás to ťahať viac von a preto sme sa rozhodli pre opekačku. Pre zmenu. V kaviarniach a reštauráciách sme už boli veľakrát.
Ostáva len dúfať, že nám vyjde počasie aby sme nemuseli na poslednú chvíľu meniť miesto. Neradi by sme ustúpili z nášho zámeru.
Už teraz som zacítila ich vôňu ( špekačiek) a praskot polienok.
Helena Michlíková
