Stretnutie, or rather , destiny, after 20 years

Písmo: A- | A+

Nazvime to teda exaktne- osud. Malo to tak byť... Určite nie náhoda, na tie som nikdy neverila. Dnes to zo začiatku vôbec nevyzeralo na pekný deň- pekný,čo sa počasia týka. Už som si tomu aj prispôsobila program..Zajtra mám školu,

španielčinu, čiže som sa- ako to mám vo zvyku už nejaký ten piatok- rozložila s materiálmi na stole a že sa budem učiť. Ako inak. V jednej chvíli sa tak dvihol vietor, že sme ledva stihli pozatvárať okná. Nuž, čo už, pomyslela som si ale predstava, že sa budem učiť pri lampe, ma dvakrát nenadchla. Akonáhle som si to premietla v hlave, z okna v diali som uvidela modrú oblohu. Samozrejme, že mi nebolo viac treba. Pôvodne som sa síce potešila, že nebude treba svietiť, čerstvý vzduch po daždi ma vylákal von. Najskôr som si chcela vziať aj fotoaparát, nakoniec som ho nechala doma s tým, že si idem dať tréning v zmysle rýchla chôdza. Ako som kráčala, zrazu ma niekto pozdravil. Tvár aj hlas mi boli veľmi dobre známe a aj som si hneď vybavila, odkiaľ sa poznáme. Obe sme sa pozdravili menom, " Čau Hellen- Čau, Susan" a začali sme rozoberať naše začiatky na kurze angličtiny na Batkovej. Zuzka mala namierené opačným smerom, čo mi však vôbec neprekážalo, veď si môžem kolečko spraviť aj tak . Hodnú chvíľu sme išli bok po boku a prebrali sme naše životy. Skonštatovali sme, že je tomu 20 rokov a vôbec sme sa nezmenili. 

Rozžiarila som sa ako to Slnko, ktoré sa objavilo neskôr popoludní. Učenie sa mi síce posunulo na neskoršiu hodinu ale tento "výjazd" stál nepochybne za to. 

Myslím si, že sa nie je treba viac rozpisovať, dojem je tak silný, že si ho idem precítiť ešte v kľude pri šálke čaju. 

 Helena Michlíková

Skryť Zatvoriť reklamu