aj skončil. Skončil skôr ako sa vôbec začal. Čo nám veľmi vyhovovalo. Tú prechádzku sme potrebovali ako soľ v chlebe.
Na chvíľu sme si síce museli zakryť naše hlavy kapucňami ale po asi 10 minútach aj táto- nazvem ju- jesenná prehánka- skončila a mohli sme teda v kľude pokračovať. Vybrali sme sa aj dole na poltón. Mám zážitok. Vlastne aj vo všeobecnosti to dnes bola istým spôsobom výnimočná prechádzka. Jednak miestom a druhak históriou.
Po chvíli, keď mi došli súvislosti, mi na pár minút veru zamrzol úsmev na tvári, pohrúžila som sa do myšlienok. Vybavila sa mi história tohto miesta. Ďalej pokračovalo už ako keby len moje telo, moja fyzická schránka, bola som akási nesvoja, i keď je to od onoho roku 28 rokov. 28 rokov, odkedy sme prestrihli železnú oponu .
Aj pri tejto myšlienke som sa bližšie pozastavila, premietla som si dnešnú situáciu. Dospela som k názoru, že sa toho skutočne, okrem otvorenia hraníc, veľa nezmenilo. Máme možnosť slobodného pohybu... tým to ale v podstate aj končí. Akonáhle prekročíte bývalú štátnu hranicu, svet sa Vám ukáže v úplne inom svetle. Naozaj sme nič nepochopili? Či nevidíme, že sa to dá aj inak? A čo takto zamyslieť sa nad posolstvom Nežnej revolúcie ?
No, čo už. Ako myslíme. Všetko je to na nás a v nás. Tak čo s tým ?
Helena Michlíková
