Keďže nie je dostatok možností na výber, predpokladám, že dosť ľudí trávi tento upršaný čas pri TV.
Zapla som si dnes už po niekoľkýkrát Adela Show. Skláňam sa pred výberom pesničiek , veľa z nich som aj az mojich čias počúvala, lebo sa hrali každý deň v rádiách. Nebol veľký výber, veď si uvedomme, v akej dobe sme žili. Viď ostnaté drôty, ... . Ani za hranice sme sa bez kontroly na colniciach nedostali. Tie nekonečné rady, šóry, no, nechcela by som to zažiť už nikdy viac. Stáli sme tam v takom laickom prirovnaní - ako na teplé rožky. A ten neustály stres, obavy, či nás za najbližším rohom, neodchytia a nebudú po nás ešte niečo chcieť... . Som veľmi rada, že tú hrôzu už nemusím zažívať. Bola som v tých rokoch síce ešte malá ale napočudovanie som dosť dobre chápala, o čo ide. Respektíve, zač toho loket. Dnes, aj keď už s odstupom, vždy, keď si na to spomeniem, mám zimomriavky. veď to bolo o nervy, čo keby a či vôbec sa niekedy z tohoto obdobia dostaneme. Nám to ale pripadalo normálne, lebo sme nemali šancu poznať iný svet. Mali sme cestu zarúbanú. Ke´d sa potom, v 89" otvorili hranice, nevedeli sme, čo skôr. Vyvinula sa davová psychóza, každý sme sa niekam, i keď aj len tu, k susedom do kitsee, vybrali a mali sme pocit, ktorý sme dovtedy nepoznali. Len z filmov, ktoré boli ale viac-menej cenzúrované.
Čiže buďme radi, že táto doba je už za nami, teraz si už musíme len ustrážiť našu slobodu. Ono to tak síce občas tak nevyzerá, no je to tak.
Helena Michlíková
