po príchode som bola doslova nadšená ovzduším aké tam vládlo. Tréneri chlapcov povzbudzovali, radili ako ktorú loptu čo najlepšie zahrať. Keď sa niektorému z nich nedarilo, priateľsky ho potľapkali po ramene a povzbudili do ďalších striel alebo prihrávok. Museli ich aj usmerniť, aby sa nezhlukovali na jednom mieste a ostatný priestor ostával nepokrytý. Tak sa futbal nehrá- zneli ich slová. Bolo ešte pomerne teplo, ja som mala čo robiť, nie ešte oni, navyše museli aj pobehnúť. Behať z jedného rohu do druhého, aktívne brániť súperovi v hre, preberať loptu. Snažiť sa ju hneď po spracovaní odohrať. Keď sa im naskytla výhodná pozícia, mali strieľať. No nie za každú cenu- to im museli tréneri niekoľkokrát prizvukovať. Ich prístup sa mi páčil. Sú to chlapi na správnom mieste. Chlapci sú ešte mladí, naučia sa . Každý sme raz začínali.
Po skončení sme sa išli občerstviť do bufetu. Klasika, kofola, to istila. A mali ste vidieť tie poháre. Vyzerali ako lampa vyfúkaná zo skla, len dole hlavou. Bolo to zaujímavé a súčasne niečím iné, zvláštne.
Mám na dnešné popoludnie len samé pekné spomienky a hlavou sa mi ešte stále prelínajú jednotlivé akcie.
Helena Michlíková
