dalo. Bola som si vedomá situácie. Aj tak som si nepomohla. Najlepšie by bolo asi tráviť takéto dni niekde pri vode, najlepšie v chládku, v tieni. Keby to šlo. Napriek pomerne krátkej vzdialenosti som prišla domov dosť vyčerpaná a unavená. To som dokonca zachovala aj všetky opatrenia. Čiže : pitný režim, pokrývka hlavy. Nepomohlo. Tá teplota sama o sebe by sa ešte dala zvládnuť, veď nakoniec k letu aj patrí, len keby nie toho neskutočného dusna. Vetrík si zafúka len na ukážku, v zmysle, že sa nám pripomenie ale tým to aj končí. Čiže sa ocitáme v tom istom východzom bode, o ktorom som písala hne na začiatku. v bluidnom kruhu.
Tak čo mi ostáva ? Vyložiť si nohy, obklopiť sa vodou a čakať, kým nezahrmí. Tak ako dnes som po daždi asi ešte nikdy netúžila.
A keď sa už tak stane, dúfam, že to neskončí len pri krátkej letnej búrke. Tá nič nerieši. Aspoň nie mne.
Moja túžba sa naplnila ale len čiastočne. Ako som predpokladala, nebude z toho nič.
Helena Michlíková
