zvolil strýko návštevu jeho kamarátky. Už vopred si myslel, že by sa mohla aspoň trocha vyznať, že by nám mohla byť nápomocná v našom pátraní. A čuduj sa svete, nemýlil sa. Síce sme sa k meritu veci dopracovali až po hodnej chvíli, tie zistenia stáli a stoja za to. Postupne, behom rozprávania, rôznych spomienok, vybavenia si všelijakých situácií a súvislostí, nakoniec vyslovila domnienku o 2 sestrách. O 2 sestrách- z ktorých sa- ako z nášho rozhovoru vyplynulo, vykľuli babička Elka a teta Žela. Nebolo to nakoniec až tak náročné, zložité, náš opis bol tak dokonalý, že aj neznalý jedinec by sa z neho musel nejakou cestou dostať.
Taaak, to by sme mali. Náš výlet sa teda mohol uberať svojím smerom. Ďalšia zastávka bola práve v Košiciach, kde som sa veľmi chcela, doslova som túžila, stretnúť po desaťročiach so sesternicami z druhého kolena- či ako sa tomu v dnešnej dobe vlastne hovorí. Tak hlboko ma oslovilo a koniec koncov dojalo, že sme sa ani jedna neubránili slzám. Sadli sme si na čaj a v skratke skratiek sme prebehli náš doterajší život.
Museli sme sa ale z časových dôvodov po cca hodine rozlúčiť. Náš prapôvodný zámer, cieľ, bol Strom. Dostali sme ho od bratranca na Vianoce a už bol najvyšší čas ísť si ho vybrať a poobzerať si ho. Tak sa aj stalo. Cesta k nemu bola ako z dobrodružného filmu, veď nakoniec, čo očakávate od Východného Slovenska, kdesi veľmi ďaleko. S pomocou všetkých 3 som sa nakoniec k nemu dostala aj ja.
Vybrala som ten pre mňa najkrajší. Taký stredne veľký a celkom pekne urastený. Aj bratranec vybral jeden tete a sesternici. Máme ich teda hneď vedľa seba. Respektíve za sebou, ako sa to vezme. Aspoň takto symbolicky budeme v spojení, aj keď si nebudeme vždy nablízku.
Rada by som ho sem aj dala, len sa mi ho ešte nepodarilo upraviť. Tak hádam čoskoro.
Neskutočne sa z toho teším, aj my sme mali príležitosť svojou kvapkou, v tomto prípade stromom, prispieť k záchrane Lesa.
Helena Michlíková
