by som vo vymenúvaní ešte kľudne pokračovať- na čo ? Nevidím na to najmenší dôvod. Stačí jeden pohľad von oknom a musí nám byť každému jasné, že si budeme musieť ešte nejaký ten čas na krajšie ale najmä teplejšie počasie chvíľu počkať. Tak rada by som už zhodila teplú bundu a tým pádom sa ihneď cítila akosi voľnejšie. Viem, tá metafora nie je dokonalá, prišla mi však pri všetkých ostatných, ktoré mi vírili hlavou, najvhodnejšia.
Je veľmi ťažké nemôcť sa pohybovať ako sme boli zvyknutí. Sme uväznení doma. Nikto nebol na takúto situáciu pripravený, doteraz sme sa- aspoň naša generácia -s ničím podobným nestretli. Generácie našich rodičov a starých rodičov si prešli tiež nejakým ochorením. Či už sa jednalo o čierny kašeľ, mumps.
Stále čakám, trpezlivo , poslušne s rúškom na tvári . Vraj sme na dobrej ceste, vakcína je na svete, začína sa vyrábať a distribuovať vo veľkom, teda v rámci možností. Avšak kde zoberiem 100% istotu?
Veď stačí aby som urobila niekoľko krokov, napríklad na poštu, nechcem ani domyslieť vývoj. Vývoj, keď za jednu cestu stretnem X ľudí bez rúška. Kde získam pocit istoty, že sa aj tak nenakazím ? Máme už dokonca vedomosti o jej nežiadúcich účinkoch.
Čo bude ďalej, čo bude nasledovať ?
Mám priveľa otázok, som si toho vedomá. Kto mi na ne zodpovie ? A či bude vlastne ešte čas ...
Takto som si to rozhodne nepredstavovala.
Helena Michlíková
