Aspoň ako - násťročná som si vtedy myslela, že sa klietka, lepšie povedané ostnaté drôty napustené elektrickým prúdom, kroré nás obklopovali, razom vytratia. Moja naivita. Žili sme dovtedy normálne, s prihliadnutím k okolnostiam a situácii. Za normálne sme to považovali z jedného jediného dôvodu a to, že sme dovtedy NIČ iné nepoznali. Aj čo sa týka dovoleniek, tie sa mohli uskutočniť tak akurát v NDR- ako sa vtedy označovala. Ako asi tiež vidíte, zavádzajúce označenie. Ale čo nebolo ? Klamstvá sa na nás hrnuli z každej strany, nemohli sme skoro nič. Život sme mali nalinajkonaný. Budete mi oponovať, viem: boli v tých časoch istoty . "Aké ?" Pýtam sa. Jedine také, že ste mohli ísť na "vysnívanú dovolenku " k Balatonu. O Nežnej revolúcii nepíšem po prvýkrát, avšak príde mi, že sa mi vynárajú stále nové skutočnosti. Zrejme som ju prežívala silnejšie ako by som na svoj vtedajší vek mala. Na ten nečas počas jesene na námestiach nikdy nezabudnem. Triasli sme sa od zimy, zahrievali sme sa snáď aj blízkosťou ostatných protestujúcich. Vtedy sme dokázali okamžite nájsť spolupatričnosť. Neškriepili sme sa o banality. Išlo nám o spoločnú vec. Naša túžba po slobode bola taká silná ...
Dnes opät stojíme pred bránami Novembra. Násilie sa opakuje. V iných priestoroch, v iných - aj keď paralelných situáciách. A to, že v dnešnom Novembri pôjde o rodovú rovnosť. Kto by kedy povedal, že sa budeme zaoberať, respektíve nezaoberať ľuďmi z LGBTI+ komunity ? Vidím v tom akúsi paralelu.
Chcem veriť, že sa im podarí vybojovať si svoje práva.
Nie ste v tom sami !
Helena Michlíková
