by som sa naň pozerať stále dookola. No ale olympiáda je o niečom inom. A práve z tohto dôvodu som si dnes pozrela streľbu mužov. Mali sme tam zastúpenie aj my. Držala som palce ale každému jednému borcovi. Veď fair play. Jednotlivé strely sa občas od seba líšili. Niekedy sa zadarilo viac, inokedy menej. Už keď som videla, že ostali štyria, povedala som si, buď -alebo. Lenže nezávisí to od mojich prianí. Ani túžob. Keď sa pridá aj mierny vietor alebo sa vyskytnú iné nepredvídateľné okolnodto, dokáže to náboj zaniesť trocha inam než bol pôvodne mierený. Tým ale v žiadnom prípade nejdem ospravedlňovať nášho športovca. Všetci mali rovnaké podmienky, východzí bod nevynímajúc. Ale je to len šport. V ňom sa aj prehráva.
Nevadí. Ideme ďalej a máme ešte šancu v nasledujúcich bojoch. Tak to povedal aj redaktor.
V plnej miere s ním súhlasím a aj naďalej budem pevne držať palce. Môžem tento rok aj ja prehlásiť : Žijem olympiádou.
A aj keby to nevyšlo, máme nový slovenský rekord a to sa predsa počíta.
Helena Michlíková
