krstných. Po včerajšej narodeninovej oslave sme našťastie mali ešte deň- rozumej dnešok- k dobru a keďže- to musím zhodnotiť opät - našťastie- bolo snáď ešte o niečo lepšie počasie ( bolo čo dýchať), sme sa s krstnými vybrali k Eurovei. Jednak sú tam výborné podmienky na temer bezproblémovú chôdzu, po druhé bezprostredná blízkosť Dunaja ako takého. Čiže aj keď bolo možno ešte o stupeň- dva viac , poriešil to chladnejši vetrík ( vánok). Bolo to príjemne znesiteľné. Prešli sme sa, dali si obed v jednej z reštaurácií a pomaly sme sa presunuli domov, pretože krstných čakala zhruba 200 km dlhá cesta nazad domov. Od chvile, keď sme si zakývali na rozlúčku, sa mi premietajú v hlave scény ako jednotlivé obrazy z práve natočeného filmu. Poviem Vám, taká premiéra by stála za zhliadnutie. Opäť sme sa celý deň až do ich odchodu rozprávali o všetkom možnom aj nemožnom, popritom sme stále zisťovali, že neovládame všetko dokonale. Akoby aj, ten čas je vskutku neúprosný. Plynul a zrazu zistili, že sa treba dvíhať a vyraziť domov. Mala som a stále aj mám pocit, že to nikomu z nás nepadlo úplne vhod. Je toho toľko, čo by sme mali ešte prebrať.
Všetko sa začína a končí…
A toto platilo aj dnes.
Tak snáď čoskoro.
Už teraz sa teším na ďalšie stretnutie.
Helena Michlíková
