dnes som bola z tohto faktu aj ja sama prekvapená. Po pomerne dlhej dobre, radšej to ani nebudem rátať, mi dnes prebehla hlavou myšlienka. Vlastne mi to asi pošepol môj vnútorný hlas. S výberom som nemala najmenší problém, pri ňom nastala identická situácia. Z ničoho nič. Už dokonca ani presne neviem, čo som v tej chvíli robila, isté je len to, že som sa z ničoho nič postavila a začala som si chystať ceruzky , plátno ... Na tom by ale stále nebolo nič zvláštne. K tomu som sa dostala až vo chvíli, keď som začala robiť jednotlivé ťahy. Razom som mala jasno. Dokonca teraz, s odstupom, mi všetko krásne do seba zapadlo- ako to už býva. O tom som ale nechcela. Vyššie spomenutému som sa venovala vyše hodiny, čo som si uvedomila, až keď sa začalo pomaly stmievať a prestala som na plátno dostatočne dobre vidieť. Za takýchto okolností je už kreslenie náročné. Hovorím o sebe. Začínajú sa mi jednotlivé ťahy zlievať, obraz je za denného svetla predsa len výraznejší a lepšie sa mi na ňom pracuje. Neviem, čo by mi naň povedali moje lektorky, snaha ale bola.
Dúfam, že ma dnešný deň opäť nakopol a kresleniu sa budem venovať viac. Je predsa mojím koníčkom.
Helena Michlíková
