prerušenou kvôli záberom. Už vopred som predpokladala, že to bude asi komplikovanejšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Nemýlila som sa. Po príchode som už v prvých chvíľach zaznamenala hneď niekoľko skupiniek prechádzajúcich sa ľudí. Boli to ľudia rôznych vekových kategórií- ako neskôr vysvitlo. Mala som teda trochu sťaženú situáciu, nemohla som sa svojmu zámeru venovať naplno, bolo treba rešpektovať aj ostatných. Povedala som si : " Nech !" Aspoň budem musieť zapojiť obe hemisféry, vynaložiť väčšie úsilie a najmä byť obozretná. Rešpektovať ostatných. Pri každom kroku si uvedomiť, že tam nie som sama športuchtivá. No a keďže milujem slnečné lúče, určila som si trasu tak aby som sa proti nim vracala. Pre bližší obraz : PKO- resp. čo z neho ostalo- Eurovea a späť. Prišlo aj k doslova rozprávkovej chvíli, keď na múrik posadali holuby. Ihneď som bola myšlienkami v rozprávke Tri oriešky pre Popolušku, aj sprievodná pieseň mi znela v hlave. Zastavila som sa aj v jednej z kaviarní. Keď som prišla na rad, čašník sa my opýtal, čo si dám. "On to nevie?" Veď každý z nás má tak rád... To som sa už ale preniesla k istej pesničke.
Opäť som mala akoby vyrátaný čas. Vracala som sa ešte za svetla, ktoré začalo padať práve vo chvíli, keď som to mala domov už len zopár desiatok metrov. Po príchode som už len relaxovala, veď sa aj patrilo, nebolo tých metrov, nebojím sa povedať kilometrov málo.
Helena Michlíková
