chuťou by som si chcela urobiť teraz už pohodu, režim, v ktorom už dám myšlienkam voľný priebeh a mohla si čítať bez vedľajších podnetov. Asi sa mi to nepodarí, dážď bubnuje na okná v takej sile a intenzite, že budem zrejme rada, keď sa mi pri ňom podarí zaspať. Potrebovala by som to ako soľ v chlebe, nebol, nie je záťažou iba pre telo. Myseľ môžem zamestnať na odvedenie pozornosti hocičím, hocijakou činnosťou, lenže tak či tak sa nedokážem naplno sústrediť. Ten monotónny zvuk ma privádza do stavu, ktorý ani nechcem bližšie opísať.
Keď si to tak vezmem, zrejme mi už nič iné neostáva. Skúsim to, nemám čo stratiť a keď to nepôjde, nebudem si môcť vyčítať, že som to aspoň neskúsila. Chápem, že je vlaha pre pôdu tak potrebná. Ale zasa odtiaľ potiaľ.
Snáď vie, čo robí.
Helena Michlíková
