Trvalo mi to neuveriteľných 9 mesiacov- jedno tehotenstvo, ako by povedal jeden môj kamarát, ktorý ma skoro na každý časový údaj trefné prirovnanie.Ale nie o tom som chcela.
Moje 9 mesačné obdobie trápenia, skákania z absolútneho šťastia do hlbokej priepasti nešťastia, preplakaných nocí, dní plných depresií a beznádeje sú už konečne minulosťou. Do kedy to síce neviem, ale určite to bude čo najdlhšie obdobie.
Zo začiatku, tak ako to býva vždy, bolo všetko krásne a ružové, len potom sa to začalo akosi všetko kaziť, lenže ja som to nechcela prijať.Stále som dúfala, že tento vzťah určite vydrží a neskončí sa len tak rýchlo, vlastne som snívala, že ON je konečne ten pravý,ale evidentne nebol. Každý mi to dával najavo. Najprv len tak nenápadne, nepatrnými poznámkami, ale ja som si stále mlela len to svoje a nakoniec to už nevydržali a jedna moja kamoška(či skôr moja druhá mamina) mi povedala všetko na rovinu a do očí. Bolelo to a ako!Preplakala som dva dni, dva dlhé bezútešné dni, ktoré som mohla stráviť úplne inak a nezabiť ich.
A potom to prišlo, postupne,potichúčky a nevtieravo to došlo aj môjmu srdcu a hlavne rozumu, ktorý sa s tým najprv nechcel zmieriť, ale potom si povedal, čo už robiť, keď aj srdce to akceptovalo a zmieril sa s tým, že pochybil a dlho ma trápil. Zmenilo sa mi myslenie, prístup k životu a k mnohým veciam, ktoré som predtým akosi nemohla vyriašiť, boli zrazu jasné ako facka.
Zrazu som v každom dni videla niečo pekné, zažila plno milých a príjemných vecí, ktoré som predtým nezažívala a to len preto, lebo som sa sústredila na jednu jedinú a úplne zbytočnú vec. Ale vtedy som to nevedela a teraz sa mi o tom síce ľahko píše , ale naozaj je to tak.
Treba jednoducho akceptovať fakt, že je koniec a už si nerobiť zbytočné nádeje, lebo človek môže takto trpeiť donekonečna a čo bude mať z toho? Nič, tak maximálne ešte žalúdočné vredy, ale nestojí to za to, aby sme si zničili zdravie. Nikto a nič za to nestojí, aby sme trpeli, keď nemusíme.
Cesta k tomuto poznaniu bola ťažká,ale keď máte pri sebe ľudí, ktorým na vás záleží a nenechajú vás trápiť, tak je omnoho znesiteľnejšia. Ja som mala to šťastie, že pri mne stáli moji "starí", ale aj "noví" kamaráti, na ktorých nedám nikdy dopustiť a touto cestou im chcem poďakovať. Ďakujem vám všetkým, že ste mi dali tú povestnú facku, len aby som sa konečne prebrala zo zlého sna.
Takže hlavy hore, myslieť pozitívne, tešiť sa z maličkostí a hlavne si povedzte, že keď nechce vás, tak nech nechce, nevie o akého skvelého človeka prišiel a ešte nadíde deň, keď to bude ľutovať a nude vám vyplakávať do telefónu, že tá nová nevie ani len čaj uvariť a upratovanie jej nič nehovorí a ani len netuší, čo je to práčka. Lenže pokiaľ on na to príde, vy už budete dávno šťastná a vyrovnaná osobnosť a hrdá na seba, že ste taká aká ste.
A predsa pre jedno kvítí slunce nesvítí.
Držím palce, aby sa to podarilo aj vám.:):)
