Už dávno tu nie je,
no ja prestala som veriť v čas,
mám pocit,
že ešte stále sa smeje,
z mojich melancholických fráz.
V poryvoch vetra,
počujem niečie kroky,
tí, ktorí kedysi boli oni,
zostali z nich meniace sa listy, stromy,
drahí moji, odpočívajte v pokoji.
A za niečie slová, činy,
prekračujeme stále hranice,
od vtedy prešli minúty, roky,
žili sme s vinou aj bez viny,
no raz otvoríme dvere poslednej stanice.
Ja stojím pri aleji stromov,
vdychujúc jeseň do pľúc,
pri spomienke na tých,
čo žili v kohosi domoch,
s ťažobou v srdci sa ani len nehnúc.
Dotýkam sa padnutých listov,
už zmenili farbu a tvar,
dotýkam sa tých,
ktorí kedysi boli oni,
no už sú len spomienky,
poryvy vetra
a úryvky takmer zabudnutých fráz.