História sa zvykne opakovať, nezabúdajme na ňu, zaujímajme sa o udalosti a ak sú tragické, nedovoľme, aby sa zopakovali. Za nasledujúci rozhovor ďakujem Nadzhie a jej mame pani Lenzie, ktoré mi pomohli pozrieť sa na Krymských Tatárov ich vlastnými očami.
Povedzte nám niečo o histórii Kryma a Krymských Tatárov.
Krym bol vždycky žiadaný. Máme tu hory, lesy, stepi, more. Najvzácnejšie pre Rusko je to, že tu môže rozmiestniť morskú flotilu a kontrolovať hranice s morom. Rusko sa už viackrát snažilo vziať Krym pričom vždycky úskokom a klamstvom . V roku 1783 Katarína II v čase Krymského chanátu nemohla dobyť Krym, tak sa rozhodla zviesť chána Hereja a ten v stave vášne daroval Krym Kataríne II. Cárovná sľúbila starať sa o Krymských Tatárov, no ako náhle dostala takýto dar, akoby zabudla na svoj sľub a práve naopak, známe sú jej slová: ,,Požehnaný ten deň, keď v Kryme nezostane ani jeden Tatár!“ Mnohými spôsobmi utláčala Krymských Tatárov, ktorí utekali z domoviny. Ľudia opúšťali svoju horúcu, láskavú vlasť, no nie navždy, dúfali, že sa vrátia v lepšie časy.
A čo sa týka deportácií...
V čase deportácií sa dostala moja mama na Ural, kde 12 rokov rúbala stromy. Potom našla brata v Uzbekistane. Do Krymu sa vrátili v roku 1991, mama umrela v roku 1996, pochovali sme ju vo vlasti. Želala si umrieť na Kryme. Je to ťažké vysvetliť...
Ako hodnotíte obdobie pred a po referende?
Do referenda sme mohli hovoriť všetko, žili sme v slobodnej krajine, hoci aj Ukrajina toho pre nás nerobila veľa. Mnoho našich požiadavok nebolo vypočutých. No mohli sme sa stretávať, požadovať, viesť meetingy, oslavovať naše sviatky v našom rodnom Kryme, na hlavnom námestí hlavného mesta Krymu. Teraz píšem a obávam sa, potom čo bola zavedená cenzúra. Tento rok nám nedovolili viesť smútočný meeting( 70 rokov po deportácii). Potom po mnohonásobných volaniach do všetkých inštitúcii, dovolili nám to na okraji mesta, pričom nám nad hlavami lietali vrtuľníky, dokonca nebolo počuť ako mulla číta modlitbu za tých, ktorí umreli na miestach deportácie.
V súčasnosti prebiehajú obhliadky v našich mešitách, v krymskotatárských školách, u obyvateľstva našej národnosti, v Medželise, zatvorili krymskotatársku knižnicu, v marci zbili študenta za to, že po telefóne hovoril v rodnom krymskotatárskom jazyku. Zabili Rehata Ametova za demonštráciu na námestí Lenina, zabili ho zversky, vypichli mu oči. vinníkov nikto nehľadá. Bojíme sa, že nás môžu deportovať kvôli národnému princípu.
Čo si myslíte o Mustafovi Dhemilevovi?(vodca Krymských Tatárov)
Je to vážený človek, rozumný, zasvätený svojmu národu a to, čo o ňom zlého hovoria, chcú to spraviť tak, aby ho náš národ nenávidel, no to sa nestane.
Film Haytarma(národný tanec Krymských Tatárov, symbol pohybu života, v slovenčine slovo znemená návrat)je prvý krymskotatárský film, ktorý hovorí o deportácii Krymských Tatárov, čo naň hovoríte?
Vo filme je zobrazená len časť žiaľu môjho národa. Je ťažké sa na to pozerať. Na premiéru filmu boli pozvaní piloti z Ruska, priatelia a kolegovia hlavného hrdinu filmu, Amet- Hana Sultana. Prileteli v Semferopol, no stretli ich z ruského posolstva a zakázali im zúčastniť sa premiéry filmu. Boli sme prekvapení, že odleteli domov nezúčastniac sa premiéry.
A na záver, prečo sa toto všetko deje Krymským Tatárom?
Krymskí Tatári sú národ, ktorý miluje slobodu. Tvrdo stoja za prijatými rozhodnutiami. Milujú svoju vlasť, svoju domovinu. Pre Krymských Tatárov slová ,,Milovať vlasť a ľúbiť vládu“ sú dva úplne inakšie pojmy. Dneska je vláda jedna, zajtra druhá, no vlasť, je jediná! Pri rozhovore so svojimi známymi Rusmi som pochopila, že oni nechápu rozdiel medzi týmito dvoma výrazmi.
http://golosislama.ru/news.php?id=22817
http://www.unian.net/politics/989590-predstavitel-medjlisa-vopros-vernet-li-rossiya-kryim-ne-stoit-nikto-nikomu-nichego-ne-vernet.html
