Človek nie je považovaný za šialeného, večného tuláka šťasteny, keď prikyvuje systému a hovorí, že všetko je v poriadku a systém funguje tak ako má. Naopak ten, ktorý sa postaví proti tomu všetkému a vyjadrí nesúhlas, je blázon. Navyše jeho hlas nemá nijakú váhu a slová sa menia na ozveny, ktoré napokon zanikajú.
Keď sa davy postavia proti vojne a protestujú, že zabíjanie nie je v poriadku, vo väčšine prípadoch nie sú vypočutí. Je pochopiteľné, že keď sa neodpovie na volanie, volanie napokon zanikne. Človek sa stáva apatický a zmierený s osudom v myšlienke beznádeje.
Konflikt na Ukrajine zasiahol každého, je to až príliš blízko, aby si človek neuvedomil, ťukanie na okno kalašnikovom. Avšak necítiť v tomto miernu apatiu a bezmocnosť, akosi sa to aj tak vyrieši, ale my na tom nebudeme mať nijaké pričinenie, hoci vojnu, boje nikto nechce. Kto nás vypočuje? Veď sme len blázni!
Ozývajú sa hlasy, že Rusko robí Ukrajine len to, čo USA urobilo Sýrií, Iraku... Hlasy hovoria, nech ľudia otvoria oči a pozrú sa na USA a ich činy. Ja hovorím, otvorte oči a pozrite sa na konanie USA a Ruska. Tí, mocní, rozprávajú a ich hlasy sú silné, no v žiadnom prípade nezaniknú tak, ako tie obyčajné ľudské, ktoré chcú mier. Nie, ich hlasy sa nestratia spolu s ozvenou, lež určia, kam sa svet bude ďalej uberať. Pozrite sa na obe strany naraz. Je to ťažké, pretože uvedomenie si toho, že môžu kedykoľvek obísť právo a zákony, je hrozivé.
A tu vzniká otázka, či nie je bláznovstvo veriť v spasenie?! Nie, pretože pokým existujú blázni, je tu nádej...
