Všetko som zaznamenala na mobil, ktorý som nespúšťala z rúk. A predsa som nedokázala zachytiť všetky slzy, ktoré pokropili zem, či ozveny hlasov, ktoré spoločne kričali ,,večná sláva hrdinom“. Dokonca sa mi ani nepodarilo zaznamenať posledné myšlienky tých, ktorí sa nerozhodli umierať, no predsa nemali na výber.
Všetkým som im hľadela do tvárí a snažila som sa im čítať v očiach. Popri mne prešla mníška, ktorá sa prežehnala. Život ide ďalej.
Stála som pred ich tvárami ako pred nekompromisnými sudcami terajších udalosti, čas všetko rozsúdi a možno nie. Vtedy som už nechcela písať o politike, začarovanom kruhu vhodne vybratých slov, ale darovať svoje myšlienky tým, ktorí pre tie svoje položili život.
Všetci by boli ochotní i umrieť pre svoju krajinu, slobodu a vôľu, no život a smrť je nevyspytateľný a šťastena si vyberá, na ktorú stranu sa postaví, no akosi často drží miesto mocným a privilegovaným a napokon umierajú tí, všetci ostatní, po ktorých zostanú už len spomienky a titul hrdina. Svet však nepotrebuje mŕtvych hrdinov.
A tak tam stojím pred plagátom vyhasnutých očí a moje myšlienky smerujú do budúcnosti či nebesnoj sotni daruje odpovede a nie len vhodne vybrané slová politikov, večných detí šťasteny.
Hrdinovia by si zaslúžili pre svoje myšlienky žiť, nie pre ne umierať.