Druhýkrát som ho volil pred niekoľkými dňami. Vedomky. Nie ako protest, ale ako nádej. Nádej, že na prezidentskom stolci môže sedieť niekto, kto bude schopný súcitu. Niekto, kto dokáže z tohto stolca zísť a postaviť sa za statočného človeka. Za učiteľa Ota Žarnaya z Košíc. Za lekárku Zuzanu Pechočiakovú z Nitry. Za kontrolórku Ľubicu Lapinovú zo Zvolena. Za redaktorku Vandu Tuchyňovú zo Žiliny. Za Janu Dubovcovú z úradu ombudsmana. Za všetkých statočných.
Tretíkrát ho budem voliť túto sobotu. S presvedčením, že do Grasalkovičovho paláca vstúpi človek, ktorý bude spájať statočných. V krajine, kde strach často víťazí nad pravdou, to potrebujeme zo všetkého asi najviac.
Dobrý vietor do krídiel, pán prezident.