Starec, ktorému týždeň preddôchodkom ostáva ako-tak na lieky, no na stravu už nie, či znechutený lekár, ktorý slová Hyppokratovejprísahy musí pre nedostatočné vybavenie oddelenia prekrývať lžou pacientovi, všaks takou filozofiou vystačiť nemôžu. Veď ak by sme odkorumpovanú sumurozdelili dôchodcom, mali by každý mesiac 43 eur navyše; zdravotníci bysi zase mohli dovoliť každoročne desať moderných nemocníc. Alebo by smevytvorením vyše 100 000 nových pracovných miest mohli otesať najťaživejšíbalvan súčasnosti takmer o tretinu.
Prečo sa korupcii darív našej krajine až tak dobre, že z problému, ktorý kvári každúspoločnosť, máme na Slovensku problémústredný? Preto, že existujú bezbrehí dravci bez cti a svedomia? Nie,takých majú všade. Tak azda vďaka tým, ktorí nezaprú svoj korupčný kúsok maslana hlave, a preto nemajú dôvod až tak veľmi túžiť po krajine bez krivýchzrkadiel? Takých naozaj nie je málo, ale ani v ich premnožení nebudepodstata problému. Vysvetlenie vysokej korupčnej funkčnosti našej krajiny trebahľadať v ľuďoch, ktorých svedomie je čisté. Práve táto najpočetnejšiaskupina je skutočnou príčinou toho, že nás štatistiky radia na posledné miestakorupčného rebríčka Únie. Nezmysel? Vôbec nie. Vysvetlenie tohto paradoxu je prosté.Títo ľudia žijú normálnym životom, niesú korumpovaní a sami nekorumpujú. To však neznamená, že o korupcii vosvojom okolí nevedia. Vedia často veľa, no takmer vždy – mlčia. Život ich totiž už preškolil. Veď čodosiahli tí, ktorí sa ozvali? Šikanu, príkoria, vyhadzovy. Nik ich nepodržala tí, na ktorých (zlo)činy odvážne poukázali, sa im drzo škeria do tváre. Strachje preto namieste. A ako hovorí prisťahovalec vo Fassbinderovej dráme - „strach jesť duše“. Najmäpreto máme tisícky svedkov korupcie v živote, no takmer žiadneho na súde. Korupcianám veru neuberá len z verejných peňazí, ale odhryzne aj nemalý kus znašich duší, svedomí.
Ak chceme s korupciou naozajpohnúť je nevyhnutné pracovať práve so skupinou čestných, no oprávnene saobávajúcich ľudí. Pre štát z toho logicky vyplýva zásadná úloha - ľudí,ktorí majú guráž proti korupcii zabojovať všemožne podporovať, chrániť i odmeňovať. A pre najvyššieautority štátu povinnosť takýchto ľudí verejne oceňovať.
V zúfalom morálnom stavespoločnosti je nepochybne nádej. Korupcie už máme tak veľa, že sa zákonite blížimeku kritickej hranici. Za ňou ostane len jediná istota: Tie arogantnerozkradnuté milióny začnú neskutočne štvať aj tých, ktorí inak žijú Vrchlickéhofilozofiou. A ľudia, ktorí nebudú bez chýb, no ktorým slová statočnosť,poctivosť a česť ešte nezačali znieť úplne cudzo, si spolu s pravdoubudú konečne musieť sadnúť za vrch stola.
Ja viem, predchádzajúca vetamusela naivitou zaraziť aj tých, čo trocha poézie obvykle znesú. Ibaže toto, čodnes žijeme, môžu zmeniť iba naivní. Realisti už vládnu pridlho. A zle.
JánMičovský
