Áno, pobyt na detektore lži môže oprávnene navodzovať pocity zneváženia, výsmechu i obáv z nepresnosti tohto zariadenia, ktoré môže kandidátovi na pravdovravnosť privodiť nemalú spoločenskú ujmu. Mám však protiotázku: nemôže pobyt v krajine, ktorej korupčné pošpinenie dosiahlo taký stupeň, že sa čistota môže zdať podivnou, privodiť komukoľvek z nás ujmu oveľa závažnejšiu? Nie je život v štáte, ktorého minister pôdohospodárstva prehlási neanonymný názor občana na riadenie vecí verejných za pamflet, útokom na ľudskosť? Nie je takýto minister tým, že kryje z nízkych straníckych pohnútok (to v tom lepšom prípade) mnohomiliónové rozkrádanie štátnych lesov, vážnym ohrozením našej dôstojnosti? Nie je skutočnosť, že kolaboranti takýchto ministrov vo funkciách generálnych riaditeľov rozpredávajú lesnícke rodinné striebro, oveľa väčším znevážením každého čestného občana? Nie je riziko, že sa naša spoločnosť prepadne vplyvom apatie do morálneho praveku spoločensky oveľa väčšie ako možnosť, že detektor nespravodlivo vyhodnotí niektorých adeptov na ústavnú funkciu? Je! Preto by kandidáti na poslancov, ktorí majú ambíciu Augiášov chliev vyčistiť, nemali podrobenie sa detektoru lži považovať za zásah do svojich osobnostných práv, ale za presvedčivý východiskový bod svojho boja s korupciou. A to bez ohľadu na doterajšie zásluhy. Pretože do parlamentu sa nejde za zásluhy, ale tvrdo pracovať. Navyše v dobe, keď občan má dobré dôvody neveriť už nikomu. Je to výnimočné zistenie. A ako také si vyžaduje aj výnimočné prostriedky. Detektor lži je jedným z nich. Preto by sa doň mali posadiť s pokorou všetci, ktorí v politike vidia službu svojej krajine.
Vzhľadom na to, že kandidujem ako nezávislý na kandidátke hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, považujem za dôležité upozorniť, že tento blog vyjadruje môj osobný postoj, a preto môže, ale nemusí byť v súlade s postojmi iných ľudí na našej občianskej kandidátke. V mnohých a hlavne zásadných názoroch sa všetci na kandidátke zhodujeme, sú však názory, v ktorých odmietame hrať falošnú hru na názorovú jednotu a otvorene priznávame aj názory rozličné. Túto skutočnosť však nepovažujeme za niečo, čo nás rozdeľuje, ale skôr za niečo, čo nás vzájomne obohacuje pri hľadaní cesty k pravde.
