Jeden priateľ raz rozprával... "Prišiel som raz k jednému kamarátovi a ako bolo viedieť už len pri vstupe, bol strašne pedantný a perfekcionista. Bol to veľký kutil a samozrejme vo všetkom chcel mať dokonalý poriadok. Pozrel som na policu a mal tam rad doz, v ktorých mal šrúbky rôznch veľostí. Od najväčších, po najmenšie. Každá doza bola presne označená, aké šrúbky obsahuje, akú majú veľkosť a parametre. V každej ich bolo dosť veľa, akurát v jednej mal jedinú šrúbku. Bola veľmi maličká a bolo mi smiešne, že si ju takto drží v tejto doze, aj ked prenho to bolo asi podstatné a podstatná aj tá šrúbka. mal iba pre ňu vyhradené miesto, aj ked bola taká maličká. Pýtal som sa ho, prečo ju takto drží a nepoužije dozu radšej na niečo iné. Jednoznačne mi odvetil, že ak by ju potreboval, vždy by vedel, kde ju nájde, no najskôr ju potrebovať nebude, lebo sa mu na nič nehodí. Ale má z toho aspoň dobrý pocit, že vie, kde ju nájde."
Myslím, že všetci takto zadelíme každého. Každého držíme v určitej doze a označeného, niekedy chctiac, nechtiac, nevnímame, že sa možno menia parametre, rozmery, zmýšľanie plynutím času. A aj keby sme si to všimli, aj tak stále máme pred sebou rozmer, s ktorým sme sa oboznámili. Dokonca aj na seba máme rozmer a parametre a ked sa odkloníme(dajme tomu pozitívne, ako si to už kto vezme) od obyčaje, sme nešťastní a nedokážeme si vychutnať ani ten odklon, zubami, nechtami sa chceme vrátiť do strarých koľají, v ktorých sme si istí. Clovek sa už oddávna bojí zmien, nových vecí, kultúr, všetkého, v čom nie je zvyknutý chodiť. Je už na ňom, či sa s tým zmieri alebo zmieri sa o stálou zmenou, ktorá prebieha každý deň, alebo sa stiahne do ulity a nebude vychádzať, iba občas vystrčí tykadlá, aby preskúmal situáciu, či to už pominulo.
Máme takúto dozu dokonca aj na Boha, o ktorom sme si nie celkom istí, či je, ale keby bol, tak je fajn si ho tam držať, ved čo keby sa naskytla príležitosť na to, aby sme využili to, že ho poznáme a máme ho na očiach a máme s ním, síce nevyužité, ale pre prípad odložené styky.
Máme cestu. Vždy dôjdeme na zákrutu a je len na nás, či ostaneme stáť alebo napredujeme. Všetko je nejaké rozhodnutie.
