Kde som sa to ocitla? V Slovenskom raji a bolo tam naozaj krásne, až prestávam pochybovať o názve tohto miesta, aj keď aj iné miesta by si tiež zaslúžili taký menovitý chválospev. Nádherná príroda, stromy, jazierka, občaj aj nejaké zvieratko stretnete a tak všetko plynie vo svojom nerušenom rytme, až sa sami sebe zdáte dosť maličkí. Keď sme tak kráčali s kamarátmi po ceste, kamarátka poznamenala, že si pripadá ako v neznámom svete, čo som jej dala zapravdu. Ako v rozprávke. A vôbec by nás neprekvapilo, keby zrazu vyválali spoza stromov rytieri na koňoch.
Pomaly sme začali preskakovať kamene na potôčikoch, ktoré keby boli zrkadlá nejakej víly, by sa nemusela za ne hanbiť. Boli krištáľovo čisté. Občas bola potrebná aj výpomoc od našich milých chlapcov, ktorí majú nohy o čosi dlhšie, ale za našu stabilitu sme sa teda my, dievčatá nemuseli hanbiť, keď k tomu pripíšeme váhu niekoľko kilových vakov. Bolo to veľmi potrebné, keďže ako pravá občasná turistka som nemala turistickú obuv, ale botasky, za čo ma určite každý turista pochváli:) Po chvíľkach pri zážitku z Daniela pasúceho sa na lúke (pre mňa už len bežiaceho do vrchov) a oddychu pri jazere, ktorého meno si teraz nespomeniem, začalo pršať ako v počasí predpovedali, ale my mladí optimisti sme sa rozhodli ignorovať tie "menšie" chmáry nad hlavami.
Došli sme k slávnym rebríkom a v daždi to bola fakt sranda. Boleli ma fest nohy a ostatní neboli myslím na tom o nič lepšie, lebo pochod dažďom už liezol poriadne na nervy. Tak som brala priečku za priečkou a sústredila sa na to, aby sa mi nohy nešmykli. Pravdaže bol to perfektný adrenalínový zážitok a keď mi kamarát povedal- "Teraz sa nepozeraj dolu." Čo iné som urobila ako som sa pozrela, lebo chcela som si vychutnať každý zlomok sekundy, v ktorej som mala možnosť hltať svet očami aj malého človiečika vystaveného nebezpečenstvu krásy a pažravosti prírody zároveň, s ktorou by ma schrúmla hneď, ako by som spadla. Pravdaže hlavou sa naháňali myšlienky ako splašené kone, ale vybrala som si tie, o ktoré sa oplatí oprieť a vyšplhala som aj posledný rebrík a ako inak tým sa nič nekončí, ale plahočí sa v daždi do cieľa ďalej.
Po oslňujúcich výkonoch mojich už aj tak unavených nôh sme sa dotrepali do niečoho, čo nieslo honosný názov chata (alebo možno senník?). Malo to poschodie, kde sme spali. A do najbližšej dediny bolo ďaleko, takže sme tam ostali dva dni, lebo stále pršalo. Keď mal dážď prestávku, sušili sme veci a tak dookola, pričom sme zažili kopu srandy s "Hádaj na čo myslím" a "Človeče". Večer sme si urobili romantiku so sviečkou a zabíjali pavúkov za čo sa musia ochranári zvieratiek tešiť, ale tie potvorky boli trošku väčšie a nie veľmi príjemné.
Po týchto bohatých zážitkoch, kde sa nám zdala každá suchá vec zázrakom, sme šli domov. A po vystúpení z vlaku sme sa našli ako celkom fajn kamaráti, myslím. Dúfam, že ostatní mi dajú za pravdu. Príroda je ako zrkadlo duše. Postraší, vie byť krutá, vie ohromiť, je nezlomná a plná krásy.
