Len som si ľahla do trávy a pozorovala nebo. Nič viac mi netrebalo, pretože ma celý okamih pohltil. Keď som sa vracala lesnou cestou späť, vybavovala som si tie jasné dotyky krásy v mojom vnútri. Jemné a predsa divé, akoby nedokázali naraz vyjadriť, čo v sebe nesú a tak som musela po kúsočkoch času ich vťahovať do seba a vyhrávali srdcu najjasnejšie tóny. No vylúdili celý orchester a nemali dosť.
Keď som sa dostala na cestu na chodníku, niesla som si v srdci bolesť. Nerozumela som jej. Bol to skoro smútok alebo vyčerpanosť z tej nádhery, ktorú som nedokázala uniesť.
Vrátila som sa medzi ľudí a málo som vravela, mala smutné oči a smutné srdce. Divila som sa, veď to bola taká náhera. Nenosíme so sebou bolesť aj tam, kde keď kvety rozkvitnú, vypadne z nich kvapka rosy, ktorá bola uväznená v kalichu ako slza, ktorú kvet vytrpel, kým sa rozvil a predsa pozoroval tú nádheru, keď sa rozvíjal.
Veď sú o ňom napísané básne a piesne.Nie všetky kvety uschnú vo vázach a tie sú toľko obdivované, kým divoké a neskrotné nám ráňajú srdce.
A predsa vybehneme sa pokochať a utešiť tou divokou nádherou.
No nie všetci majú rovnakú odvahu.
