Prechádzam sa večerným mestom, ktoré pokryla biela perina. A k tomuukrutná zima. Mám vyšľahané líca. Zafúka vietor. Priviažem si šál, zapnemvetrovku až po krk. Aby ma neprefúklo ! Na hlave mám zimnú čiapku, no zdá sa,že iba mne je tak zima. Ostatní chodia oblečení naľahko, nevidím žiadne šále a tobôžčiapky. Ich vec! Ak sú byť chorý, nech sa páči. Túlam sa cez všelijaké mestskézákutia, cestičky – chcem mať prázdnu hlavu. Na nič nemyslieť.. Chvíľu sa mi to darilo, až kým som sanepozrel zamyslene na hviezdy. Svietili slabšie než včera (predvčerom , ...) ,a pozrel som sa aj na mesiac. Nevedel som ho nájsť a pritom bol jednanajjasnejšia vec na nekonečnej oblohe.
Vždy, keď sa narodíčlovek, zapáli sa na oblohe jedna hviezda. Tá ho sprevádza po celý život v dobromi v zlom. Nevyhýba sa strmým, kľukatým cestičkám. Hviezdička počasživota vo svietení slabne.. až kým raz nevyhasne. Vtedy človek si naposledy vydýchnea odchádza s hviezdičkou tam, odkiaľ prišla. Odchádzajú spolu.
Tam, v nebi simôžu podať ruky tí, ktorí si ruky nikdy nepodali a predsa boli tak blízkoseba.
Zrazu vidím ako padáhviezda. „Želaj si niečo.“ Spomenul som si na známe slová.
„Želám si , aby...“
Nemôžem želanie vyrieknuť skôr ako sa mi splní. A vôbecktovie, či sa mi splní.
Skloním hlavu, buchnem si po čele, vzdychnem si. Vzápätí sapozriem ešte raz na oblohu, znova skloním hlavu a pokračujem v ceste...
