Venované tomu, kto nechápe, no raz pochopí ... (ale už bude neskoro)
Bola raz jedna sklenená fľaša. Nebola príliš veľká, skôr menšieho vzrastu. Nevinná a krásna. Na pohľad milá. Bola plnená neperlivou, tichou vodou.
Tí, čo sa o ňu starali, by jej zniesli aj modré z neba.
Fľaška mala aj svoj uzáver. Vždy bola uzatvorená, nechceli totiž, aby do nej vnikol špinavý vzduch. Lenže ako fľaša rástla, uzáver sa pre ňu stával čoraz menším. Až raz – uzáver padol do vnútra. Fľaša dýchala plnými dúškami nový vzduch.
Spoznala novú kamarátku, ktorá bola pre ňu všetkým. Spravila by pre ňu čokoľvek. Lenže kamarátka ju začala plniť perlivou vodou, šampanským a vínom. Zo sklenenej fľašky sa strácala čoraz viac neperlivá čistá voda. Začali sa na nej tvoriť menšie praskliny. Nevidela to, nevnímala. Možno ani nechcela. Nepočúvala kamarátov, ktorí jej chceli pomôcť, napraviť ju. Žila vo svojom „lepšom“ svete, ktorí jej pripravila najlepšia kamarátka.
Keď raz prišiel za ňou kamarát a povedal jej, že už to presahuje hranice, vynadala mu. So sklopenou hlavou a smútkom odchádzal od nej.
Strácala všetko čo mala. Rodinu, kamarátov, strácala sama seba . . .
Jediné, čo chcela, bolo to, aby sa vyrovnala svojej naj kamarátke, za akúkoľvek cenu. A kamarátka bola z toho nadšená, pretože sa jej podarilo ju zmanipulovať. Premeniť ju na seba !
Fľaška si užívala čoraz viac plnými dúškami chuť šampanského, kvalitného vína a iných vecí, ktoré do nej prenikali a robili na jej povrchu praskliny.
*******
Raz sa pozrela do zrkadla a videla, že má na sebe neskutočne veľa prasklín. Už nebola taká pekná, nevinná.
Uvedomila si, že svoj život nedostala pre to, čo videla tam – v zrkadle pravdy.
Chcela to napraviť . . .
Bolo neskoro – fľaša sa roztrieštila na márne kúsky.
Kto teraz pozbiera tieto črepy?
