Valia sa na mňa zo všetkých strán vety, ktoré nemám rád.Ach, ako nemám rád Vianoce! Náladu, čo prekypuje na každom kroku. Falošnýchľudí, ktorí si rozdávajú úsmevy. Neveriacich ľudí, ktorí zrazu veria vo všetko.Keby som mohol na chvíľu vypadnúť z domu niekam preč, kde nie sú Vianoce,kde nie sú koledy.
Sadnem si na gauč a pustím televízor. Na prvom kanályje nejaká rozprávka o Vianociach. Prepnem na druhý. Tam zas vianočnépesničky. Dúfam, že keď prepnem na ďalší kanál, tak tam nebude ničo Vianociach. Ach, mýlil som sa. Sú tam tipy a triky ako ozdobiťvianočný stromček. Hodím ovládač na zem a idem si ľahnúť do postele.
Zrazu mi zvoní mobil. Esemeska od kamarátky. Som nadšený, žemi píše práve ona. S nádejou a očakávaním otváram esemesku. Mojenadšenie a úsmev na tvári po otvorení správy klesol. „Nejdeš mi pomôcťvybrať darček pre brata pod vianočný stromček?“ znela správa. „Panebože!“ hodilsom mobil o stenu. Zrazu mi volala. Tak som zdvihol.
„Ahoj Peter! Tak čo, išiel by si so mnou? Vybehneme len nachvíľku ..“
„hm...mhm ...“ – nevedel som, čo mám povedať.
„haló.. si tam? Počuješ ma?“
„áno, som.“
„tak čo, pôjdeš?“
„Dobre teda. Kde sa stretneme?“
Súhlasil som i keď mi to bolo proti srsti, ale beriemto z inej stránky: Je to moja najlepšia kamarátka, tak aspoň na chvíľočkubudem s ňou. Možno sa viac spoznáme.
Stretli sme sa a hneď ma objala. Prečo? Ani sám neviem,ale nebudem si robiť plané ilúzie. Nechám tomu voľný priebeh.
„Tichá noc, svätá noc...“
„ Poďme bratia do Betléma ...“
Zaplavujú ma pesničky z mestského rozhlasu. Asi mipukne hlava. „Preboha!“ Chodíme od jedného stánku k druhému. Všadevianočné zľavy a chichotajúci sa Dedo mráz.
„Poď Peter ideme si sadnúť na kávu,“ povedala kamarátka.„Konečne“- vzdychol som si. Sadli sme si do teplučkého miesta s príjemnouhudbou. Akurát hrali nejaké slaďáky od slovenských autorov. Podnik nie jevyzdobený žiadnymi girlandami, sviečkami a ani vianočným stromčekom. To sami páči, ale Janke nie. „Akoby tu zastal čas. Tu neoslavujú Vianoce?“ pýtala sama. V duchu som si hovoril, že do tohto podniku budem chodiť častejšiepočas takýchto sviatkov. Zároveň som videl smútok v Jankiných očiach.„Janka, neber si to až tak k srdcu. Veď sú to len obyčajné dni počasktorých sa ľudia stále niekam náhlia, chcú všetko vybaviť a nakoniec ničnedopadne podľa ich predstáv.“
„Len obyčajné dni..mhm. Oby – čaj – né dni. Aha, tak tipekne ďakujem, Peter. Vidím, že ty nemáš rád vianočný čas a vôbec Vianoce.Keď som ti volala, tak si kľudne mohol povedať, že sa ti nechce ísť,“ obliekasi bundu, postaví sa a dodá, „Tak ahoj. Idem si kúpiť čo potrebujema ty môžeš ísť kľudne domov. A prepáč, že som ťa otravovala.“
„Janka, nechoď!“ kričím za ňou, „Nemyslel som to tak. Prepáčmi.“
„Ahoj!“
Zobral som si vetrovku, zaviazal šál a vyliezol z podniku.Myslel som si, že nie je ďaleko a ešte sa s ňou porozprávam. Lenženebola tam. Rozhliadol som sa naľavo, potom napravo, no stále nič. Zobral sommobil z vrecka a vyťukal so skrehnutými rukami jej číslo. Stlačil somvolanie. „Tút, tút,“ zvoní to, len ona to nezdvíha. Zrazu sa zmenil tón volania– na displeji mi ukazuje odmietnutý hovor. Skúsim jej ešte raz zavolať. Vypnutýmobil. Pochopil som. Nechcela, aby som ju otravoval. Zviazal som si silnejšiešál a prechádzal som sa vianočným mestom. Skúšal som pochopiť prečo právena Vianoce je každý milý a prečo má Vianoce každý rád. Dával som si otázkyna ktoré som zbytočne hľadal odpoveď. U seba. Vo svojom vnútri.
Prišiel som na námestie, kde na maličkom pódiu vystupovalasi päťročný chlapec a mal hroznú trému. Bolo to na ňom vidieť. Jeho mamastála pod pódiom a stále mu ukazovala, že mu drží palce. Otec tam behals fotoaparátom a fotil ho z každého uhla pohľadu. Sestra bolapyšná, že jej brat práve niečo chce dosiahnuť a hlavne robí to, čo má rád.
Po vystúpení chlapčeka hneď rodičia utekali za ním.Poobjímali ho, vybozkávali, otec mu ukazoval na displeji fotoaparátu fotky,všetci sa radovali. Idylka. Zapozeral som sa na nich, akí sú šťastní, no zrazuvidím Janku. Ide k tej rodine. Objíma chlapčeka.
„Kto je ten chlapec?“ pýtam sa sám seba, „Žeby to bol jejbrat? Ale nikdy nič nehovorila o bratovi.. hm .. Pôjdem za ňou? Radšej nie,nebudem sa jej vnucovať.“ Otočil som sa a idem ďalej. Zrazu počujem jemnýzamatový hlas, ktorý na mňa kričí: „Peteeer. Peteéér.“
Otočím sa a vidím, ako ku mne beží Janka.
„Ty si ma sledoval?“ pýta sa ma.
„Nie , prečo?“ odpovedám jej.
„Videla som ťa.“
„Vieš, keď tá rodina a ten chlapec niečím žiarili.Ach,“ vzdychnem si, „keby som mal aj ja také šťastie. Keby som pociťovalradosť. Poviem ti pravdu. Keď si mi volala, či nejdem do mesta, tak somsúhlasil iba preto, lebo som bol naradostený, že mi voláš a že sa možnoviac spoznáme. Prepáč mi, ak som ti skazil celý deň, ale ja faktk Vianociam necítim nič. Po pravde nemám rád tie veci okolo toho.“
„Okolo toho? Ale to neznamená, že nemáš rád Vianoce. Prosteiba neznášaš všetky tie prípravy. Neboj, to ani ja veľmi nemusím. Ja mám radakeď sa prechádzam po meste, pri vianočnej hudbe a s nejakým dobrýmkamarátom. Ako teraz! Keď som tu s tebou. Tiež sa rozprávameo veciach, ktoré nemáš rád, no pritom je to krásne. Aha.. Pozri, začínasnežiť. No, nie je to krásne?“
„Sneh mám rád. Je to krásne.“
Pozeráme si do očí. Žiadne slová, iba úprimné pohľady. Zrazuk nám pribehne chlapček, ktorý bol „hviezdou dnešného dňa.“ Postaví samedzi nás a chvíľu pozoruje. Za okamih detským hláskom sa prihovára:
„Sestlička, vy šte ale klášni. Toto je môj najklajší dalšekk Vianošiam.“
Tak málo stačí k detskej radosti.
