Na ruke som mal "náramok priateľstva", ktorý som dostal od jednej kamošky zo strednej. Povedala mi, že ten náramok musím ponúknuť ďalším piatim ľuďom. Neváhal som ani chvíľku. Spätne som to ponúkol aj jej. Prijala to.
Chcel som to dať ešte pár kamošom - ale oni odmietli. Bola to chvíľa v ktorej som cítil, že nie som medzi nimi vítaný.
V deň predstavenia som ten "náramok priateľstva" ponúkol dvom ľuďom . Neodmietli. Zostávali mi ešte dva. Rozhliadol som sa okolo seba. Rozmýšľal som komu by som to dal. Zrazu som zočivil dve baby v kostýme anjelikov. Ani jednu som nepoznal. Prišiel som k nim a - na môj údiv neodmietli. Tak som najprv jednej a následne druhej zapletal na ruku náramok.
Obidve sa mi zdali trochu mladšie odo mňa a k tomu aj jedna z nich takpovediac "hriešna." Z očí jej šľahali horúce plamene. Tak som sa ňou nezaoberal a kašľal na ňu.
Lenže po čase, neviem ani ako, sa mi celkom páčila. Nevedel som o nej nič, a ani do akej skupiny na dramatickom (v ZUŠ) chodí. Sám som nechápal svojim pohnútkam . "Zaľúbil som sa?" - pýtam sa sám seba.
Pomaly, ale isto sa blížil koniec školského roka a ja som si v duchu želal, aby som ju ešte raz stretol.
Moje želanie sa nesplnilo....
... No , ešte aj dnes keď si spomeniem na "náramok priateľstva", tak sa mi rozochveje brucho, rozžiaria oči a ... a myslím na ňu.
