Prišla za nami do šatní a začala: "Rýchlo do kostýmov. O hodinu začíname. Ešte si dáme menšiu skúšku. Rýchlo, rýchlo na javisko." Lenže nám sa už nechcelo. Chceli sme sa zregenerovať a odpočinúť, pretože od skorého rána sme skúšali. "Vy neviete texty, ako si to predstavujete? Čo? Ach, to mi bol čert dlžen! To bude hanba ! .. To bude hanba!" opakovala.
13.30 hod - začínala sa naša predpremiéra. Dopadla celkom dobre. Nik sa nepomýlil. Nič sa nepokazilo. Síce musím povedať, že vždy to vyzerá na skúškach hrozne - ale keď príde "ostrá" - tak dávame do toho všetko, čo máme. Režisérka nás pochválila . No, následne na to sme sa hneď museli stretnúť na javisku. "Ešte jedna skúška! Vychytáme chybičky!" hovorila nám. Tak sme sa do toho pustili.
Pol pol druha hodinovej skúške sme mali hodinovú prestávku. Išli sme do mesta. V kostýmoch! Na medovinku. Bolo to úplne super. Vonku zima a my sme sa premávali v kostýmoch. Je pravda, že sme to robili každý rok, ale tento rok - ten bol nenahraditeľný. Nálada bola veľmi dobrá, no keby chcelo aj ešte trošku posnežiť.
Polhodinka prešla a poberali sme sa do šatní.
16.15 hod - ľudia už prichádzali. Pri vstupe, kde vyberali lístky, som pozoroval kedy príde moja rodina. Zo zadu sa ku mne blížila Dominika. Chytila ma za plece. Otočil som sa . "Monikááá!" naradostene som zakričal.
V sále hrala vianočná hudba a celkovo tam bola vianočná atmosféra. Chytil som Moniku za ruku, pritisol k sebe a z celej sily objal. Ona si ma pritisla tiež. Držali sme sa "pritisnutí" akoby to bolo naše posledné predstavenie a akoby sme sa videli naposledy. Vtedy som sa pozrel na ňu a chcel som jej povedať ako ju mám rád, lenže prišli za nami , že už sa máme pripraviť na predstavenie. Tak som to nestihol.
Možno to bola tá pravá chvíľa, ktorá sa nikdy viac nezopakuje.
