Nielenže sa nám podarilo uviesť„do života“ ďalšiu , ale teraz autorsky z môjho, Betkinho a Táničkinho pera divadelnú hru, ale ....
Bola to hra plnárôznych osudov, s rôznymi postavami, ktoré zažili svoj vlastný príbeh. Podarilosa nám zakomponovať všetko , čo sme chceli , aby to bolo dobré. A aj takéto bolo. Ba priam výborné.
Láska dvoch ľudí, ktorí sa razstretnú – prebehne medzi nimi iskra a zamilujú sa. Táto láska bolapoprepletaná problémami. Chlapcovi zomrela nečakane mama – mohol za to sám,nemal byť ku nej zlý. Myslel si, že iba on je tým najväčším a nikohonepotrebuje.
Kamarátky nahovárali dievča nazlé veci, ktoré nechcela urobiť. Miestami boli chvíle akoby prepadla tomuvšetkému, ale vždy bola trošku nad hladinou. Otec chalana začal piť a taksa dostal do nemocnice.
Keď zomrela chalanovi mama,prišlo dievča ho utešovať a povedať mu, že vie ako sa cíti. Lenže on sas ňou pohádal, vynadal jej, pretože si myslel , že ona nič nechápea nevie ako sa cíti. Rozišiel sa s ňou. Tvrdo a nekompromisne. Prišiel s otcom donemocnice. Videl ju tam, ako ju prevážali na posteli. U sestričky sauisťoval , či to je naozaj ona. Áno, bola to ona. Spýtal sa, či ju môženavštívíť.
Dievča: čo tu robíš ?
Chlapec: ja, ja, ja..
Dievča: no čo by si chcel.
Chlapec: druhú šancu.
Dievča: prečo by som ti ju mala dať?
Chlapec: bol som hlúpy a pozeralsom sa iba na seba. Nič nie je tak ako som si myslel.
Dievča: a čo si si myslel?
Chlapec: myslel som si, že neviešo problémoch nič a pritom si ich mala viac než dosť.
A jasom ti ešte pridával. Mrzí ma to.
Dievča: vieš, ..
Vtom pribehla doktorka a chalanovi oznámila, že jehootec sa prebral. Nevedel sa rozhodnúť, či má opustiť dievča, alebo má ísť za otcom.
Dievča: no tak utekaj! Ešte budeme mať veľa časuvšetko si povedať.
Všetko nakoniec veľmi dobredopadlo. Myslím si, že to bol dojímavý , miestami komický príbeh, ktorý sizaslúži ešte pár repríz odohrať. Ale ktovie ...
Som rád, že vzniklo niečo krásne,čo sa zapamätá nadlho.
Predstavenie tak , ako aj životje veľmi pekný, citový, plný trápenia, komickosti.
Smiech, radosť a plač nássprevádzali po celé tie roky, čo sme boli spolu. Toto bolo naše poslednépredstavenie na doskách ZUŠ. Niektorí z nás ešte budú pokračovaťv ZUŠ, ale niektorí nie. To sú tí, ktorí budú všetkým chýbaťa s ktorími som prežil veľa dobrého.
Smiech – ten nás prevádzal nakaždej hodine dramatického.
Radosť – emócia, ktorá bola nadennom poriadku.
Plač – spolu sme plakali, plačemea plakať spolu budeme.
Boli to najkrajšie roky s najlepšímia nezameniteľnými ľuďmi, čo som mohol stretnúť. Ďakujem všetkým : ďakujemBetuške, Táničke, Monike, všetkým ostatním a dokonca aj Veronike , ktoránechodila na každú skúšku – ale aj to malo zmysel. Ďakujem hlavne aj Dancovi,ktorý prekonal sám seba a išiel s nami do toho. Nevykašľal sa na nás.Urobil toho veľa, a toto bola najkrajšia a najlepšia vec.
Betuške veľká vďaka za scenár,s ktorým mi pomohla, Táničke za to, že mala veľkú kreativitua „vydržala“ so mnou hrať hlavné postavy. Bola a aj je mojouinšpiráciou. Ako všetci.
Možno to beriem až prílišk srdcu, ale sú to pre mňa roky nabité emóciami. Nič krajšie , človek akoja, si už nemôže priať. Na pracovisku sú to moji veľmi dobrí kolegovia,v súkromí veľmi dobrí priatelia. Vždy sme si dobre rozumeli a malik sebe úctu.
Viem, boli dni, ktoré bolizahalené veľkým mrakom a búrkami – ale aj to prejde. Nebolo to večné.Všetko prebolí.
Po predstavení sme sa lúčili.Akoby to bolo naposledy, čo sa vidíme. Každý z nás to prežíval. Niektorísilnejšie, niektorí slabšie.
„Dúfam, že to nie je naposledy –ešte si musíme veľa toho odohrať“- hovorili sme si.
Možno sa raz stretneme všetcipekne spolu a urobíme nejakú veľkú vec.
Držím nám palce !!
