Slovo"domov" znie na prvý pohľad ako niečo, kde je veľa rozličných predmetov, ktoré sú umiestnené v štyroch, či viacerích stenách. No, nie je to tak.
Domov je miesto, ktoré nevytvárajú len predmety, ale aj ľudia, vzťahy, situácie. Je to miesto, kde sme spoznali materinskú ruku, prvého naj kamaráta a možno aj prvú ozajstnú lásku...
Rodičia, ktorí nás priviedli na tento svet a vychovali z nás, ako sa vraví "Niekoho." Práve im máme byť vďační za to, ako nás naučili rozprávať, písať prvé slovíčka, ako nás naučili chovať sa k iným ľuďom, pomáhať v núdzi. Rodičom máme ďakovať nielen chvíľu, ale celý život. Pretože práve oni nám dávajú zázemie a lásku, ktorú potrebujeme. Sú oporou, môžme sa na nich spoľahnúť. Pomôžu, poradia. Nikdy neodvrátia zrak, ak nás niečo trápi, bolí. Vždy sa snažia nájsť nejakú útlu cestičku, ktorou môžu, aj keď nie vždy úplne, ale aspoň čiastočne pomôcť.
Párkrát nastanú zlé situácie, hádky s rodičmi a my nemyslíme. Rozum vypne. Chceme vykľučkovať rôznymi spôsobmi. Hovoríme veci, ktoré by sme za normálnych okolností nepovedali. a tým sa situácia sťaží. Rodičia sa naštvú a my tiež. Najradšej by sme utiekli. Môžeme utiecť od rodičov a uchýliť sa ku kamarátom. Lebo u nich si môžeme robiť, čo chceme. Práve tam si môžme vydýchnuť a povedať: "Konečne sloboda!" Lenže kamaráti nás po čase vyženú. Vyženú nás od toho, kde nám malo byť lepšie a krajšie.
Domov, to je aj bezpečie, ktoré je nám poskytované. Kde sa dá skryť pre všetkým zlým. Je to miesto, kde sa môžeme zamknúť a nevnímať okolitý svet. Zavrieť sa na tak dlhú dobu, akú chceme. Dôkazom toho sú aj obyčajné kľúče od bytu. Kľúče sú znakom umožňujúcim voľný prístup iba tím, ktorím kľúče zveríme. Pamätám si, keď som dostal svoj prvý kľúč. Bol som celý bez seba. Držal som ho neustále v ruke a pozeral na neho. Nevedel som sa vynadívať. Podvedome mi stúplo sebavedomie, lebo som vedel, že teraz patrím aj ja do rodiny. No, na druhej strane som si myslel, že si môžem robiť, čo chcem. Ale mýlil som sa. Nebolo to len o tom mať doma kamošov a celé hodiny sa s nimi zabávať, a smiať sa na rôznych veciach.
Domov je miesto, kde si môžem slobodne povedať vlastný názor, kde si môžem dopriať odpočinok. Je to miesto, v ktorom si nájdem svoje súkromie. Za domov považujem aj priestor, kde sa môžem venovať svojím koníčkom. Kde môžem relaxovať. No, zároveň si myslím, že z hľadiska rodinného by sa v domácnostiach mala každá práca deliť. Takáto deľba práce by veľmi pomohla, lebo každý by si uvedomil, že niekedy sa musí spoľahnúť aj sám na seba, nielen na druhého, ktorí by urobil vždy všetko za neho. Každý z nás by mal pomôcť, aj keď maličkým kúskom, k lepšiemu životu.
Viem, že nie každý môže súhlasiť s touto mojou úvahou, no chcel som iba pár slovami opísať, aká je moja predstava o domove. A hlavne, čo pre mňa znamená.
Myslím si, že aj keď sa budeme cítiť hrozne zle, keď budeme chcieť odísť a stratiť všetko, čo sme dlhé roky budovali, tak vždy si spomenieme, kde je náš domov, ku ktorému nás ťahajú spomienky, kamaráti, rodičia, nedokončená práca na stole, proste ľudia, ktorí nás nechcú stratiť.
Veď predsa domov nie je len o cene stien a zariadení.
Skutočný domov je ten, kde sa môžme vyplakať, kde sa môžme zasmiať, kde sa môžme vykričať a kde vždy budeme cítiť lásku.
To je skutočný domov!
