Každý sa chce schovať pred nečakanou búrkou, len jedna osobasa kľudne prechádza po ulici.
Nevníma čas, ľudí , nevníma nič...
Zastaví sa. Zapozerá sa do jedného miesta.
Rozprší sa ešte viac, prichádza búrka. Blesky, hrmenie.
Schovávam sa pod autobusovou zastávkou a nadávam napočasie.
Osoba sa otočí smerom ku mne a pozerá mi do očí.Z diaľky. Začne tancovať.
Hovorím si: „to musí byť poriadne šibnutý človek, keď totorobí.“
Otvorím knihu a utieram si stránky, ktoré mi zmokli.Sám si za to môžem. Dnes mám nanič deň. Nič sa nedarí. Najprv sa mi roztrhlotričko, vyhodili ma zo školy a opustila ma frajerka. A k tomuešte moknem v tomto počasí.
Hreším.
Zrazu príde ku mne osoba, ktorá neďaleko tancuje o dušu.„Poď, je to príjemné.“
„Preboha, čo je príjemné na daždi?“
Nakoniec ma vytiahla von..... Cítim slobodua zároveň sám na sebe vidím, ako sami to páči. Omladzujúce kvapkanie malých dažďových kvapiek.
Od tej chvíle milujem dážď.
