Možno niektorých sklamem, ale poznám jedného, ktorý nespĺňa ani jednu "požiadavku" na život uvedomelého štyridsiatnika.
Bývam v činžiaku. Na siedmom poschodí. Trojizbový byt s balkónom. Z ľavej strany jeden sused a z druhej - ten ktorý si hovorí, že je normálny.
V tomto činžiaku bývam skoro dvanásť rokov. Keď som tu vyrastal, on tu býval tiež, vážil som si ho. Celkom do pohody chlapík, s ktorým je sranda. No, všetko sa zmenilo, keď som mal pätnásť rokov. Stále rýpal do otca, že nech sa vykašle na svoju ženu (moju matku) a podobnými vecami mu "mútil" mozog. Otec sa nepoddal i keď niekedy mal výkyvy nálad kvôli nemu.
Neznášal som ho. Neviem, čo tými všetkými vecami sledoval. Možno to, že chcel rozbiť našu rodinu, pretože mal asi výčitky, že jeho žiadna žena nechce. Ani sa mu nečudujem. Keby som bol žena, určite by som oňho nezakopla.
O pár mesiacov som zistil, že začína "študovať" astrológiu. Hm. Zasmial som sa. Zhlboka. Veď mi to prišlo také smiešne - muž (40-tnik), ktorý nepracuje, od dvadsiatich piatich rokov je na invalidnom dôchodku ( a pritom mu nič nie je! ), a ktorý sa nezaujímal o nič - zrazu sa zaujíma o astrológiu. Ževraj si nakúpil knižky, a tomu hovoril "študovanie doma."
Prešlo pár rokov. Zmieril som sa s tým, že môj sused je tak trochu dosť na svoj vek "iný." No, aj tak ma zaskočilo, keď som pred pár týždňami v podvečer vyliezol na balkón a oprel sa. Relaxoval som. On mal zatiahnuté žalúzie a zrazu si ich prstami pootvoril a pozeral na mňa. Potom pootvoril okno a sledoval ma cez úzku škáru. Myslel si, že ho nevidím. "Ach, ty blbec"- povedal som a odišiel preč.
Ďalšia správa: "Sused začína meditovať," hovorí mi jedného dňa sestra. "Neverím." "Dnes, keď sa zotmie, počúvaj a pozeraj sa mu do okien."
Zotmelo sa. Vyšiel som na balkón. V jeho okne som videl zapálené sviečky. "Vau." Zrazu len hlasy: "Jachááá..... jíííhááá ....... iáiááá ...... uá uá .... " Zhrozil som sa, pretože som si myslel, že nevie krotiť svoje vášne s nejakou ženou. No, keď som sa zapozeral do okna, videl som ako tam na zemi skákal sťa by jogín a búchal sa o zem. Vo večernom tichu sa ozýval môj hlasitý smiech. A aby toho nebolo dosť: O dva dni mi prišla povedať sestra, že sused zas niečo vyvádzal. Keď išla z obchodu, tak ho videla na križovatke. Snažil sa navigovať autá, resp. "hral sa na semafor."
"Ach, to je blázon," povedal som si.
Tak uznajte sami . Je ten človek normálny? Bol vôbec niekedy pri zmysloch? Prečo ho nezmenil pribúdajúci vek? Áno, viem. Každý sme iný.
Sused nie je psychicky ani fyzicky chorý. Nič mu nie je... Len mu takpovediac šibe.
P.S.: Nikomu nič nevyčítam. Len pozorujem, hodnotím a .... schuti sa na tom zasmejem !
