Žijem s pocitom, že som sám a aj sám zostanem..možno dokonca života.
Mal som všetko: baby, sex, alkohol.. Dobre vybudovanézáklady pre svoju kariéru, ale niečo mi do toho prišlo. Ani nie mojou vinou,ale niekoho iného. Rúca sa mi svet, ktorý som mal tak rád. Padá mi kocka pokocke z dlhoročne postaveného hradu – zámku.
Ľúbim ju, ona o tom nevie. Možno ani nechce počuť.Koľkokrát som sa jej snažil povedať dve krásne slová. No vždy keď prišlo nalámanie chleba, zmĺkol som. Veď si nenechám pokaziť aj naše kamarátstvo. Veľmidobré kamarátstvo, kolegialitu. Nechal som to plávať. Ako aj ostatné veci. Toje možno moja chyba. Venujem sa naplno svojej kariére a vlastne práci a pritomzabúdam na ľudské hodnoty. Na to, že niekto s ktorým som stále a všetkypracovné ponuky robíme spolu – tak ma môže nenávidieť. Možno milovať.
Ja sám som netušil že sa zamilujem do svojej kolegyne. Ani zďaleka.
Prácu som robil vždy s nadšením a celý som sa jejoddával. Nakoniec ma pohltila a pohltila ma aj s niekým, kto o tomnevie. A preto má právo ma nenávidieť. Je to smutné, ale aj radostné.
Vzťahy sú komplikované, ako aj celý život. Kto to vymyslel? Máživot cenu? Ak áno, tak akú? Veď aj tak raz zomrieme a zostane po nás ibaprach. „Prach si a v prach sa obrátiš.“
Padá mi ďalšia kocka z hradu ...
Bratovi objavili chorobu, ktorá postihuje iba „skôrnarodeních.“ Myslím tým štyridsiatnikov a on má iba desať. Ako je to možné?Doktorka mu zo začiatku povedala, že to nič nie je. Že to prebolí. No,zhoršovalo sa to. Keď kráčal po byte, z ničoho nič narazil do dverí.Strácal zrak. Keď sa zobúdzal, nevedel kde je . Bol dezorientovaný. Prečo práveon?
Mame zistil gynekológ rakovinu. Rakovinu maternice. Doteraznič. Všetko bolo „oukej“ a zrazu „BUCH! BUCH!! “ Niekto klopal na dvere.Bola to rakovina – nepozdravila a rýchlo vtrhla do našej domácnosti.
K tomu pripadol na maminu hlavu aj vyhadzov z práce.
S otcom sa nerozprávam už vyše dvoch rokov. Prečo?Pretože bol som pubertiak a otec mi na vtedajšiu frajerku povedal zosrandy , že je kurva (zvykneme sa niekedy doťahovať a nadávať v zmyslepozitívnom). Lenže ja som tonepochopil a vynadal som mu. Na znak toho mi hodil do tváre maslovýchleba. Bolo to na smiech, ale na druhý deň sa so mnou nerozprával. Aj ja s ním.
Toľko trápenia ... a žiadna pozitívna správa.
Keby -
Keby som mal jeden deň, ktorý by mi niekto daroval , tak bysom napravil všetky chyby a možno by to nemuselo takto dopadnúť.
Niekedy neviem čo so sebou. Konám zlé i dobré veci. Somobyčajný smrteľník. Zomriem, tak ako ostatní. Nik si nespomenie. To viem naisto.
Mami, mám ťa rád – neutekaj preč, oci – Prepáč mi. Bratček - ľúbim ťa, uzdravíš sa, verím ti. A ty– ktorej meno nespomeniem – odpusť mi –za to všetko – či už som bol dotieravý,alebo ti liezol na nervy. Odpusť!
Chcem sa dostať do svojho vnútra aby som videl život inak,ale nejde to...
„Dajte mi prosím kľúčik od môjho zámku, ktorý ste mizobrali. Chcel by som sa dostať domov.“
