Ďalší upotený deň v robote. Ťahám „osmičku.“Už po štyroch hodinách sa mi zatvárajú oči. Prichádza prvá únava. Sám neviem z čoho – veď nepracujem manuálne, práveže celý deň sedím na svojom veľkom zadku, čumím do počítača a volám.
Dnes som si dal predsavzatie „urobiť osmičku“ bez prestávky, možno maximálne desať minút. Nepodarilo sa. Desať minút som vyčerpal okolo dvanástej t.j. do konca „šichty“ mi zostáva päť hodín. Po svojej prestávke som si sadol na zadok a pokračoval som vo svojej práci. Ubehla hodinka a naraz BUM ! Technický prestoj! Myslel som si, že to bude zase nejaké dve minúty a budem pokračovať. No mýlil som sa. Prestoj trval vyše 90 minút. Na jednej strane som bol rád, že mám prestávku, no na druhej strane som musel počúvať trápne dievčatá vo veku 24 rokov. Človek by si myslel, že už v takom veku sa bude dievča resp. žena správať naozaj ako žena. Po všetkých stránkach. Vždy sa nájdu výnimky.
Úbohé bľabotanie o veciach, ktoré sú druhým ukradnuté, rozprávanie o nechtoch, kričanie na celú miestnosť, ohováranie prítomných kolegov, to naozaj nik nemusí počúvať ! Tobôž o tom debatovať! Zrazu prišla zmena – debata o vážnej veci. ANOREXIA !
Pozorne som počúval, ale nechcel som sa zapájať. Pripomenulo mi to jeden dôverný rozhovor s veľmi dobrým kamarátom.
„Mala som kamarátku na strednej, ktorá v druhom ročníku vyzerala takisto ako v siedmej triede ZŠ,“ hovorila jedna.
„a čo sa jej stalo?“ pýtala sa druhá.
„Mala anorexiu. V siedmej triede prestala jesť. Neskôr ju dali rodičia na liečenie. Síce sa vyliečila, ale odvtedy už nepribrala ani kilo. Aj keď veľmi chcela. Tak ako vyzerala v siedmej triede, počas strednej školy, tak vyzerá aj teraz. Je veľmi chudá. Zastavil sa pre ňu čas. Pamätám si, keď sme mali ísť na opekačku, ona sa nabalila bielych jogurtov a nič iné za celý deň nejedla. Kamarát prišiel k nej a opýtal sa čo to má za jogurt, akú má značku. Ona sa pozrela na zloženie, videla že má veľa cukru, tak mu ho podala, a potom celý večer nič nejedla. Dokonca stratila aj kamošov. Prečo? Pretože jej chceli pomôcť, lenže ona im stále hovorila, že jej chcú ublížiť, nech to nechajú tak, že oni tomu nerozumia.“
Príbeh ma donútil rozmýšľať nad tým, čo všetko sa dá stratiť v tak mladom veku. No viac ma ranilo, že môj kamarát prežíva to isté s jeho frajerkou. Ja som sa s tým nikdy nestretol, ani on nie. Keď mi to hovoril, zamrazilo ma. Nečakal som, ani som nedúfal, že práve on by mal mať takéto stresy kvôli človeku, ktorého miluje najviac na svete. Vytrpel si a prežil rôzne veci, no toto fakt nemal zažiť!
Ja osobne keby som to mal so svojou frajerkou, tak sa ju pokúsim usmerniť (čo urobil samozrejme aj on), ale nepomáhalo. V tom prípade by som sa na ňu vykašľal. Možno by sa prebrala do lepšieho sveta a pochopila by tým, že to čo robí je zlé. Ak by nepomáhalo ani to, tak už nemá nič zmysel a skončil by som to s ňou. Možno by to bolo odo mňa svinské, ale keď by už nepočúvala osobu, ktorú miluje najviac, s ktorou chce byť navždy, tak by to jednoducho nemalo zmysel !
To je iba môj názor ... Čo by ste urobili vy?
