Cestoval som autom. Nebola to dlhá a ani nudná cesta.Bol som s dobrou partiou.
Z Červeníka poznám dve baby – moje kolegynky . Tajnesom dúfal, že ich stretnem.
Vošiel som do hlavného dejiska festivalu – amfiteátra. Napohľad veľmi dobre udržiavaný . Aj pódium bolo dobre postavené.
Naokolo boli stánky s občerstvením. Na mňa ich bolo ažpriveľa. Záchody – boli to prenosné „robotnícke“ búdky, no aj tak väčšina ľudíkonala svoju potrebu pri plotoch, stromoch, pri stánkoch.
„Poďme na pivo.“
„Dobre.“
Dali sme jedno. Potom ďalšie... A už bola nálada.
Začiatok sa niesol v znamení kapely Amphibios. Neskôrsa to rozprúdilo viac. Poriadne pritvrdila leopoldovská kapela Hospital Bukra,ktorá svojim punk-rockom „dala do varu“ všetkých punkáčov.
My sme sedeli na pive. Pili sme, rozprávali sa. Zrazu somuvidel bývalého spolužiaka.. Rozprávali sme sa o starých dávno zabudnutýchveciach, o škole, o terajšom živote... o problémoch. Veľmi dobresa s ním rozprávalo. Ja osobne som netušil, že si s ním raz taktodobre pokecám. Síce trošku bol v podnapitom stave, to áno, ale nebol ažtak „rozbitý“ akoby sa čakalo. „Počkajte, kamoši, kúpim vám pivo.“
„Čo?? To netreba. Nechaj tak.“
“Aleee alee, už ho idem objednať.“
Kúpil nám pivo. Tak sme ešte kecali.
Na pódium prichádzala kapela Horkýže Slíže. Všetci dojedného – mladí i starí, punkáči, metalisti, hip-hoperi dokonca i tíomnoho skôr narodení si nenechali ujsť ich vystúpenie. Pľac pod pódiom sazapĺňal ľuďmi.
„.....Nesmejte sa na tom, nesmejte sa na tom, že takto znelibicie v 85-tom...“ Pesnička bola úvodným odpáleným ich vystúpenia.Skákali, pogovali všetci. Aj napitý boli viacerí. Ale to sa očakávalo. Pogobolo veľmi dobré, baby , chlapci, ženy i muži skákali spoločne a keďniekto padol, tak iný mu ho zdvihol. Toto sa mi páči . I keď každýz nás počúva iný štýl hudby, v jednom sme všetci rovnaký- veď smeľudia. Treba si pomáhať! Bola to veľmi kamarátska atmosféra.
Po „Horkýžoch“ išli hrať Hex, neskôr Zuzana Smatanová,a potom Desmod.
Desmod ako vždy – moji najobľúbenejší (jednak preto, lebo ich pesničky sú v mojom rozsahu a dokážem ichzaspievť J) ale aj preto, lebo je to kapela,ktorá si zaslúži úctu a uznanie.
Až vtedy som ich stretol. Najprv jednu, chvíľočku sme sazhovárali, no chcel som sa opýtať kde je druhá, ale zabudol som na to. Nevadí.
„Skúšam akú to má chuť, na všetko zabudnúť...“ Znelapesnička. Prechádzal som sa davom ľudí. Naraz som ju stretol. Pozdravili,objali, kecali . Hm... keby tá chvíľa mohla trvať dlhšie.. J. No, aj tak to stálo za to.Stretol som ju, mal som dušu na mieste...Pokecal som si s ňou. Žiarila akovždy... Bol som rád, že som ju stretol.
Moje nadšenie neskazilo ani zlé počasie – začalo silnopršať. Celý zmoknutý som tancoval ďalej. Ľudia sa pomaly združovali poddáždnikmi a ja som žiaden nemal. Nevadilo mi nič. Vychutnával som sipohodu, hudbu a všetko naokolo..
Na tomto festivale som zažil všeličo, no keby som to malvšetko zmapovať, bolo by to aj päť, možno na šesť strán. A to nechcem...Viem, že to znie ako z rozprávky, ale nie je to tak. Stali sa tam ajnegatívne veci...
Ale radšej to necháme tak, veď na každom festivale sa udeječokoľvek a niektoré veci sa opakujú na každom festivale.
Možno preto, lebo na festivaly podobného žánru chodia stáletí istí ľudia....
