Babka grófka valčíkovým krokom tancuje cez chodbu. Celý svoj majetok schováva vo vrecku ošúchaného svetra - umelý chrup a telefón, ktorý neustále dobiedzavo vyzváňa. Majiteľka netuší, že sa treba ozvať. Zvŕta sa ako na bále, opäť prežívajúc svoju mladosť. Cíti sa mladá, plná života. Opäť je to slávna herečka, len obecenstvo je iné. Netlieska.
Nie je vo svojom snažení sama. Spoločnosť jej robí spolubývajúca z izby s tvárou klauna, na ktorej dominujú pery namaľované krikľavým červeným rúžom. Pohľad na ňu je tragikomický. Čas plynie ako mútne vody Nílu. Pomaly, monotónne, v zabehanom systéme. Aj malá zmena dokáže pacientov potešiť a prebrať ich z letargie.
Ošarpané dvere sa prudko roztvorili. Postávajúce postavy spozorneli, lebo vošiel nový objekt ich záujmu. Aké prekvapenie! Chodbou sa vliekol malý, hrbatý mužík. Veľká taška naznačovala, že prišiel na dlhý pobyt. Bol zbalený ako do kúpeľov.
Naozaj budil veľkú pozornosť, čomu sa očividne tešil. Bol rád stredobodom pozornosti. Jeho krátke prsty zdobili prstene neúmernej veľkosti, ktoré prekrývali tretinu prstov. Krk zdobila široká zlatá retiazka, ktorá dotvárala jeho impozantný výzor. Bol to zlatník – hodinár.
Toto divadielko náhle prerušili sestričky, ktoré sa nového pacienta ujali. Stal sa len ďalším kolieskom v súkolí presne fungujúceho mechanizmu.
Nasledujúci deň sa nelíšil od tých ostatných. Hodinár bol zjavne celý nesvoj. Cítil sa ako nahý, lebo svoje zlaté ozdoby musel odložiť do nemocničného trezoru. Nemal sa čím pýšiť. Nikto ho neobdivoval. Motal sa medzi spolubývajúcimi, nebavil ho žiadny program, ktorý musia pacienti absolvovať v rámci terapie. Nebol vo svojom živle. Predstavoval si to úplne inak. Vymýšľal rôzne spôsoby, ako sa z liečebne dostať. Takto prešiel celý týždeň, keď v ňom skrsol plamienok nádeje.
Primár oddelenia nečakane odišiel na pár dní do cudziny, čo potešilo nejednu smutnú tvár.
Zlatník ožil, po depresii ani náznak. Prišla jeho vytúžená chvíľa. Mohol preukázať zručnosti svojho fachu, ktoré hneď začal realizovať. Z izieb vychádzali muži, ktorí mali v pravom uchu nastrelenú malú náušnicu. Mladí či starí, nosili sa ako pávy, lebo boli vyzdobení ako nikto iný. Móda nepustí.
Na druhý deň ozdobené uši začali naberať farbu ružových cukríkov. Postupne sa farba začala meniť na cyklámenovú. Bolo že to „radosti“! Všetci noví majitelia náušníc museli navštíviť ušné oddelenie za účelom rýchleho ošetrenia. Zbytočne boli uši chlácholené dlaňami, bolesť bola ukrutná. Zápal napredoval svojou cestou. Nič to zato. Zlatník nepodľahol panike. Druhé ucho mu dávalo priestor uskutočniť svoj zámer ešte raz. Celá situácia sa zopakovala navlas rovnako.
Preto, že každý pacient mal len dve uši, zlatník musel ukončiť svoj podnikateľský zámer. Táto aktivita mu vyniesla dve tisíc SK. Bol na výsosť spokojný. Vrátilo sa mu sebavedomie hodné podnikateľa.
Víkend sa prehupol do nového týždňa. S príchodom primára sa celá záležitosť uzavrela. Spokojný podnikateľ sprevádzaný nostalgickými pohľadmi pacientov, ktorí sa nedobrovoľne museli vzdať svojich nových ozdôb, odchádzal nemocničnou alejou.
