Mrholilo.Nebolo chladno, vlastne bolo dost teplo, ale dážď a hmlisté ráno justriasli. Nechcel, aby s ním šla dnu. "Hneď som spät," povedal a zmizolvo dverách, ktoré od tej chvíle nenávidela. Boli obyčajné, ale nápis nanich hlásal, že prekročiť ich bolo... "Nie, nebudem na to myslieť,"povedala si zaťato a sadla si na premočenú lavičku. Od nervozity jejstiahlo žalúdok, ale necítila bolesť. V žalúdku nie.. Ale jej vnútrobolo každým dňom čoraz viac stiahnuté... Keď sa to stalo, život sa jejzmenil. Vlastne sa zmenil jemu, ale ona ho prijala ako svoj. Ľúbilaho.. nie, milovala ho! Keď sa malo stať to, na čo čím ďalej viacmyslela, vedela, že budú navždy spolu...
"Kdemám nohavičky," so smiechom sa opýtala, ale vedela, že sú niekde nadruhej strane spálne. Keď jej ich večer vyzliekal, odhodil ich ako bysa nemilovali už roky a vrhli sa na seba.. Ale... v okamihu sa všetkostalo pomalé, nežné... Zdalo sa jej, akoby bol iný. Nie, bol to stáleon, ale všetko viac, oveľa viac preciťoval.. Páčilo sa jej to..Milovali sa až do svitania, ale teraz bol čas ísť... "Neviem, pozri saniekde pri zrkadle," zakričal jej z kúpeľne. Vstala, podišla k zrkadlu.Viseli priamo na ňom. Musela sa zasmiať. Azda ani nie z toho výjavu,ale z toho, že si ich nevšimla. Pozrela sa na seba v zrkadle. Vedela,že nie je na zahodenie, ale ktorá žena je so sebou spokojná? Alevedela, že pre neho je najkrajšia. Vždy jej to hovoril, ale pre ňu bolodôležitejšie, že jej to každm dňom dokazoval. "Tak vidíš, nebolo totaké ťažké," usmial sa ešte mokrý, vzal ju do náruči a... Vtedy sazrútil celý svet... Cítil ako mu slabnú nohy, vedomie odchádzalorýchlo, ale nie tak rýchlo, aby si stihol uvedomiť, že jeho láska padnebezpečne na mäkkú posteľ... "Preberte sa, mladý muž, vstávajte," cítilhromový hlas, kdesi z pekla. Otvoril oči, ale lepšie by asi videl cezlondýnsku hmlu. Lekári nad ním iba stáli, ale nehovorili nič. Onasedela v kúte, ale keď videla, že sa prebral, v okamihu, ako motýľpriletela a objala ho. Cítil, že hoci mu bolo zle, jej náruč bolanajlepším liekom. Pohladil jej vlasy a.. utrel slzu! "Neplač, to nič,bude dobre," utešoval ju, ale nemal ani poňatia, čo vlastne má byťdobré. Rozplakala sa mu v náručí, on jej hladil vlasy... Dážďzosilnel, pritiahla si sveter od starej mamy viac ku krku a schúlila saako najviac na malej drevenej lavičke mohla. Mysľou jej behalo všetkoto, čo si pred piatimi minútami zakázala. Nechcela na to myslieť.Vedela, že je to aj tak jedno. Vždy budú spolu a osud ich nemôžerozdeliť. Nie, také právo nemá ani ON. Dverami občas niekto vošiel, vonnevychádzal nikto.. Zrazu ju chytila panika. Nie, on predsa vyjde..Dnes ešte áno. Čo sú to za myslienky?! Cítila, ako veľmi mu túžipovedať, že ho veľmi miluje. Povedala mu to azda tisíckrát, ale vždyjej to pripadalo málo. Práve dnes.. Vtedy ho zbadala.. Dvere saotvorili a on vyšiel von do dažďa. V ruke krčil papier na ktoromnerozoznala nič. Vstala rozbehla sa k nemu. Objal ju tak silno ako eštenikdy, ale bolo jej to príjemné. Chcela sa ho opýtať, ako to dopadlo,ale keď sa mu pozrela do očí... bolo jej všetko jasné. Plakal...Nemohol si pomôcť, slzy mu tiekli po lícach, ale jeho oči sa uprenepozerali do jej dvoch modrých oceánov... Nevládala, musel ju držať aobjímať, aby nespadla... A vtedy jej to povedal.. "Láska ja..."
