Krčili sa pod stolom. Báli sa a vlastne ani nevedeli čoho. Nepoznali v rukách ľudí, ktorí na nich kričali nič, čo by im mohlo ublížiť. "Ako sú srandovne oblečení", pomyslel si Oleg a pozeral na čudne zamaskovaného muža v čiernej kombinéze, ktorý mal okolo tela akési valčeky a v ruke držal pušku. Tú Oleg už videl. Avšak to bolo v televízii, no teraz mal strach. Tak ako všetci v miestnosti. Nataška kľačala vedľa neho a chcela mu čosi pošepnúť, chcela sa ho opýtať, kedy pôjdu už domov. Bolo jej zima a mama ju určite bude už hľadať. Postavila sa a chcela odísť. Muž, na ktorého hľadeľ Oleg k nej pristúpil a pažbou samopalu AK-47 jej jediným pohybom rozsekol čeľusť a Nataška sa skĺzla k zemi. Tichý plač počuli všetci v miestnosti... Trvalo celých 5 minút, kým z rán na tvári malého dievčatka vytiekla takmer všetka krv a ona upadla do nenávratna... Oleg chcel strašne plakať, ale bál sa čo i len nahlas dýchať. Vonku začalo čosi strašne búchať a v miestnosti nastal zmätok. Muž v čiernej kombinéze ťahal telo Natašky za nohu po dlážke k východu, nechávajúc za ňou dvadsaťcentimetrov hrubú šmuhu od krvi. Jelke prišlo zle. Sedela na stoličke v kraji miestnosti a bola tam úplne sama. Vedela, že sa nesmie ani len pohnúť, ale keď vonku začal rachot, tak sa rýchlo presunula pod stôl a tam ostala najbližšiu minútu. Po tých šesťdesiatich sekundách dopadol na vrch stola valček, ktorý tam odhodil muž v čiernej kombinéze. Čosi nezrozumiteľne zakričal a Oleg pochopil, že to nie je valček, ale granát, ktorý v nasledujúcej sekunde roztrhal Jelku na kusy. V tej chvíli už Oľa, ani Jurij, ktorí tiež kľačali pod stolíkom, na ktorom si ešte pre chvíľou kreslili nevydržali a vstali. Neboli však jediný. Do miestnosti vtrhli ľudia. Ďalší ľudia s puškami. "Snáď nás zachránia," pomysleli si deti. Áno, tí ľudia ich prišli zachrániť. No muž v čiernej kombinéze i ďalší dvaja jeho "kamaráti" mali iné úmysly. Keď sa postavili prvé deti, začali po nich strieľať. Samopalu AK-47, ktorého rýchlosť guľky po vypálení je viac než 700 m/s, neunikol Oleg, ani za ním stojaci Jurij. Jediná guľka im prerazila hrudný kôš a Oli zlomila ľavú nohu. Oleg zomrel okamžite, Jurij ležal na zemi a plakal. Nevládal nahlas vzlykať, roztrhané pľúca mu nedávali ani dúšok vzduchu, iba plakal a triasol sa. Bál sa smrti, ale vlastne túžil, aby prišla čo najskôr. Prišla ešte skôr, ako sa k nemu priplazila Oľa a pohladila ho. Vlastne to ešte cítil.... Oľu strašne bolela noha, no nechcela zomrieť a tak sa tak aspoň tvárila. Ležala nehybne na zakrvavenom Jurjivom tele, kým jediným výstrelom do zátylku neukončil život muž v čiernej kombinéze... Na dlážke ležalo 5 mŕtvych detí, ktoré nedostali šancu na život, ani na dôstojnú smrť. Keď statný ruský vojak vynášal telo Ole von, plakal. Celú cestu si ju tútil k hrudi, akoby dúfal, že ju dokáže oživiť. Dokázal iba plakať...
Severné Osetsko, Beslan, september 2004
Česť pamiatke všetkých zabitých detí!
