Historia boulderingu je velmi nejasná. Respektíve jeho začiatok. Bouldering začal niekedy medzi rokmi 1874 až 1990. Celkom slušné rozpetie rokov na to, že je to vlastne blízka minulosť. Je to spôsobené tým, že nikto poriadne o tomto začiatku neurobil záznam. Historické príbehy ale hovoria o tom, že začiatky boulderingu by sme mohli hľadať v pohorí Álp. Horolezecký vodcovia sa v dávnych časoch často nudili, nebolo toľko amatérov turistov, a tak si spríjemňovali svoje čakanie tým, že trénovali. Ale často tam pršalo a nechcelo sa im v tom daždi chodiť niekam ďaleko, tak si vyhliadli nejaký ten väčší kameň v okolí a začali sa na neho vešať a skúšať rôzne technili lezenia. Niečo pobobné ako keď sa malý chalani, počas nudných letných dní, štverajú na stromy. Historiek je však viacej a každý sa príkláňa k tej svojej. Niekto hovorí, že v tom prsty majú briti s ich pahorkatinami alebo ich odvekí rivali francúzi so svojími kopcami okolo Paríža.
Bouldering by som charakterizoval ako lezienie po väčších skalách alebo menších stenách. Rozdiel medzi horolezcom/skalolezcom a boulderistom je v tom, že bouldering sa vykonáva bez istenia. Z toho jasne vychádza, že sa tu nekonajú žiadne výšky a je to teda šport aj pre mňa, ktorý sa bojí výšok. Samozrejme, je potrebné dodržovať určité pravidlá bezpečnosti a používať takzvané bouldermatky - mäkká podložka pre prípadné pády.
Tento šport je hlavne o sile, šikovnosti, mrštnosti a premýšľaní. Skoro ako šachy. Len tu sa viac potíte. Je to niečo iné ako skalolezenie kde na vrchol sa niekedy štveráte aj pol dňa. Výhľad je síce určite úchvatný, ale bouldering je oveľa časovo a finančne menej náročný. Pre začiatok Vám bude stačiť zopár vecí. Pohodlné oblečenie, tesné, veľmi tesné plátené kopačky z odrezanými štupľami a vrecko s magnéziom. Vlastne to posledné netreba, keď máte kamaratov, ktorý takéto vrecko už majú. A potom už len chuť, čas a miesto.
Miest na lezenie je všade dosť. Len treba mať otvorené oči. Tu je jeden kameň, tu ďalší, za mestom je pekná skalná stena. Alebo môžete využiť rôzne umelé steny, ktoré sa hodia najmä keď je vonku poriadna zima alebo keď prší. Tieto umelé steny najdete napríklad v Bratislave hneď štyri. Do jednej z nich som začal chodiť aj ja.
Umelé steny majú tú výhodu, že sa dajú prispôsobovať a upravovať podľa potrieb. A sú neustále pripravené. Či je vonku +30 alebo -18. Prvý príchod je veľmi zaujímajvý. Rôzne tvarované steny, ako by sa tam vyriadil nejaký opitý architekt, a na tých stenách rôzne vačšie či menšie výstupky. Volajú sa stupy a chyty. Podľa toho či sú primárne určné pre nohy alebo pre ruky.
Lezenie po týchto chytoch už je potom na vašej fantázií, sile a výdrži. Môžete isť nanajvyš tak po strop. Alebo sa začnete pohybovať do strán. Fantázií sa medze nekladú. Keď toho máte naozaj dosť tak môžete skúsiť predznačené, presne určené cesty. Sú značené farbami a číslami. Náročnosť trás určuje číslo. Jedna najľahšie, osem najťažšie. Jednotku a dvojku asi v týchto miestnostiach nenájdete. Taký jednoduchší začiatok predstavuje číslo tri. Po pár vysvetleniach a trochu vôle by to mal zvládnúť skoro každý.
A tu nastupuje aj trochu fantázie správcu týchto umelých stien. Ten náš pre vačšiu zábavu označuje cesty aj názvami. Často názov vyjadruje umiestenie, tvar, alebo figúru, ktorú pri výstupe vystrúhate. Nájdete tu Light (3), Kút (4), Kolečko (3), Vážka (3), Repa (3) alebo moja obľúbená Jašterica (4). Tie názvy sú naozaj veľmi výstižné, napríklad pri výstupe na Repu sa naozaj dostanete do pozícite, ako by ste ťahali repu v tej známej rozprávke. Alebo Jašterica, keď sa na Vás niekto pozerá pri tomto výleze, vyzeráte ako šplhajúca jašterica po stene.
Pokiaľ vo Vás ešte ostalo malé dieťa šplhájúce sa na stromy, alebo si chcete otestovať Vašu šikovnosť a silu tak to skúste. Nebudete ľutovať. Na záver už len poprajem silné prsty, dobré chyty a veľa štastia.
