Už sme tu druhý deň. Dnes od rána prší. Ale pán sa chystá na hríby aj v tomto počasí. Len čaká, kedy to trochu prestane. Ja sa zatiaľ nechystám. Veď dnu je tak dobre. Ale teraz trochu prestalo, tak sme sa rozhodli, že ideme. Nemohol som pána nechať samého v lese. Veď by sa mohol stratiť.
Už sme boli v lese dosť dlho, mali sme aj plný košík hríbov, ja som sa už chcel vrátiť a vtedy začalo strašne liať. Bol som dosť ďaleko od pána. V tom strašnom lejaku som ho nepočul. Keďže ako viete, moje oči mám len na ozdobu, snažil som sa ho vypátrať podľa sluchu. Môj nos mi bol v tom daždi tiež celkom nanič. Ale vôbec som ho nepočul. Behal som po lese už asi hodinu a pána nikde. Pomyslel som si, že idem domov a zavolám niekoho na pomoc. Bol som strašne mokrý a začínala mi byť zima. Rozbehol som sa teda k chalupe. Myslel som si, že pán je už možno doma. Ale pána nebolo a kým som dobehol do chalupy bol som riadne unavený. Prebehol som cez dvere a začal som organizovať pomoc. Nikto ma však nepočúval a snažili sa zabaliť ma do osušky, aby ma vysušili. Po dlhom boji sa im to aj podarilo. V osuške ma držali dosť dlho a ja som v tom teple začínal zabúdať, na čo som vlastne tak beežal domov. pomaly sa mi začali zatvárať oči. Zaspal som.
Zobudil ma krik. Zľakol som sa. Ale zbytočne. Bol to môj stratený pán. Celkom som zabudol, že sa stratil. Vbehol do chalupy s krikom, že musíme ísť hľadať Robina. Nevedel som, kto to je, tak som ostal ležať. Pani sa strašne smiala a ukázala mu malú kôpku v osuške. Potom sa začal smiať aj on a ja som konečne pochopil prečo. Veď stratený nebol on, ale ja. Aspoň to si myslel môj pán a tak ma celý čas hľadal v lese.
Tak sa skončilo naše spoločné pátranie.
Našli sme sa.
