Z katolíckej cirkvi som sa rozhodla formálne vystúpiť z rôznych dôvodov. Nič osobné v tom nebolo, len vnútorný nesúhlas s jej doktrínami, strata viery. A každoročné rozhorčenie sa nad sumou, ktorú cirkvi dostávajú od štátu iba na základe toho, koľko z nás je v nich “zapísaných” od krstu. Nič viac netreba. Nemusíme do kostola chodiť, nemusíme mať sviatosti, môžeme sa označiť za neveriaceho/cu pri sčítaní ľudu - financie ďalej tečú aj za nás.
Moja (stále absurdnejšia) skúsenosť je pre mňa len potvrdením, že katolícka cirkev je štát v štáte a má vlastné pravidlá, ktoré hrajú v jej prospech, keď sa rozhodnete odísť. Zabrániť vám v tom asi nemôže nikto, no vyvolávať vo vás pocity frustrácie a ignorovania, až kým to nevzdáte - to áno. A na konci, ak to predsa len dobojujete, s vami môžu tak či tak ..vytrieť podlahu. Chcem tu priblížiť, na čo sa možno pripraviť, ak sa aj vy vydáte cestou odpadlíka. Áno, tak sa voláme.
Reakcie sa nedočkáte
Vygenerovať si žiadosť o vystúpenie z cirkvi nie je problém. Existuje viacero stránok (nie cirkevných), kde je všetko vysvetlené. Žiadosť treba zaslať na faru, kde ste boli krstený/á, vystúpením sa vzdávate takých vymožeností ako mať svadbu v kostole, cirkevného pohrebu a ďalšej účasti na sviatostiach a obradoch. Najmä však prestanete byť evidovaný/á ako člen/ka Rímskokatolíckej cirkvi, teda za vás konkrétne prestane dostávať peniaze. Výborne, toto je presne môj cieľ!
Odoslaná žiadosť potvrdená svedkom (niekde vyžadujú aj notárske overenie) ostala bez reakcie vyše mesiaca a pol. Sami musíte proaktívne kontaktovať príslušnú faru a informovať sa o stave vašej žiadosti. Veľa ich takto končí nevybavených, hoci si ľudia myslia, že už vystúpili. Je to pochopiteľné, veď prečo by to aj farnosti riešili, však?
Napísala som teda mail, ten bol ignorovaný “iba” dva týždne, ale dobre, veď boli prázdniny. (Hoci krsty, svadby aj pohreby cez leto idú zariadiť v pohode.) V odpovedi sa okrem iného písalo o nutnosti stretnutia, keďže krst bol verejnou záležitosťou, musí tak údajne prebehnúť aj vystúpenie. Nepatrím medzi ľudí, čo sa hádajú, keď netreba. Popravde som bola aj zvedavá, čo na takom stretnutí asi zaznie. Keďže už nebývam v mieste svojho krstu, aj toto sa predĺžilo o dva-tri týždne. Moje maily ohľadom času stretnutia už bohužiaľ ostávali bez reakcie úplne, tak som opakovane volala.
Pastoračný rozhovor ako forma výsluchu
Z môjho odhodlania muselo byť zrejmé, že zámer vystúpiť je nemenný. Slovami “ja vás nebudem presviedčať” otvoril farár tzv. pastoračný rozhovor - teda vyše polhodinu presviedčania. Spočiatku v pokojnej atmosfére, zaujímal sa o dôvody odpadnutia od cirkvi (vraj je nutné ich uvádzať pre biskupa). Uviedla som, že neverím v Boha a neverím v cirkev.
Otázka, či idem k inému spoločenstvu, mi znela ako rozchodové: “Je v tom iná? Máš za mňa náhradu?” Nechcem nikoho zosmiešňovať, no naozaj je tak nepredstaviteľné, že ľudia nechcú byť súčasťou tejto cirkvi bez toho, aby mali “inú”? Po všetkých tých škandáloch so zneužívaním deti alebo po tom hone na čarodejnice (čítaj ženy, ktoré podstúpili interrupciu či umelé oplodnenie)?
Ďalej chcel vedieť, či sú rodičia praktizujúci a či moje rozhodnutie schvaľujú. Okrem vysvetlenia, že som dospelá osoba schopná vlastných rozhodnutí som doplnila, že rodičia vedia a moje rozhodnutie rešpektujú. To asi nebola odpoveď, ktorú chce cirkev počuť - k tomu sa ešte dostanem. Pýtal sa aj na ďalšie osobné veci. Stále v priateľskom duchu som vysvetlila, že cirkev som prestala uznávať ako autoritu počas birmovky, kedy sme povinne museli sedieť na omšiach a počúvať pastierske listy o referende za rodinu, ktoré vtedy prebiehalo. Toľko nenávisti som v nijakej komunite, ktorej som kedy bola členkou nezažila.
Reakcia prišla očakávaná. ´..Cirkev pochopiteľne nemôže inú orientáciu akceptovať. Neodsudzujeme človeka, ale jeho konanie. Bežne spovedáme ľudí, čo majú tento problém..´ “A tu sa zásadne rozchádzame, ja to totiž za problém nepovažujem,” povedala som dúfajúc, že s tým skončíme. Neskončili. (S obhajobou homofóbie cirkvi našťastie áno.)
Vydieranie? Nemáme na výber!
Následne mi oznámil, že moje vystúpenie z cirkvi zverejní pred farskou komunitou, vraj má byť verejné, tak ako krst. Nie, nesúhlasím. Vystúpenie z cirkvi je moje osobné rozhodnutie, na ktoré mám (prítomného) svedka a tým to hasne. Akékoľvek ďalšie šírenie mojich osobných údajov je neprijateľné, a hoci nemám právnické vzdelanie (ale to pravdepodobne ani on), prišla som na rozhovor pripravená. Som presvedčená, že nemôže. No pri katolíckej cirkvi si nemôžete byť istý ničím - opäť, je to štát v štáte.
Diskusia začala mierne gradovať a rôznymi kľučkami sa ma snažil presvedčiť, že on vlastne nemôže inak. Osobné údaje vraj nepovie, len meno a priezvisko. Vraj to je nutné, no vysvetliť prečo už nedokázal. Vyvrcholilo to argumentom, že možno budem mať niekedy partnera, ktorý bude chcieť svadbu v kostole. Partnera mám a nechce, to ale nie je podstatné. Ako žena nemám nič tak v láske, ako argumenty hypotetickým mužom z budúcnosti rozhodujúcim za mňa. Navyše naozaj neviem, ako to súvisí s oznámením alebo neoznámením verejnosti, keďže z cirkvi vystúpim tak či tak.
Tu sa však dostávame k dôvodu úvodnej otázky - či s tým rodičia súhlasia. Keby toto celé totiž robím “potajme”, mal by zrazu niekto iný v rukách páku na to, aby som rozhodnutie zmenila. Nechcem dramatizovať, ale viem si predstaviť rodiny, kde vystúpenie z cirkvi narobí zlú krv, vedie k prerušeniu kontaktov či vydedeniu. Keď sa to navyše vyhlásil v kostole, v menšej dedine to môže znamenať stigmu pre celú rodinu.
Nesúhlasím, aby sa vytváral takýto precedens. Sloboda náboženského vyznania je predsa garantovaná ústavne. Aj vystúpenie z cirkvi je slobodné rozhodnutie človeka, a pokiaľ kňaz môže vytvárať tlak tým, že bude šíriť citlivé osobné údaje, rozhodnutie slobodné nie je. Neexistuje jediný dôvod, prečo by verejnosť mala vedieť, či som, alebo nie som členkou cirkvi. Pokiaľ ide o svadbu, pohreb a pod., kompetentní si to dohľadajú na matrike, kde bude napísané, že som vystúpila. (Ak teda túto tortúru úspešne dokončím.)
Farár si ale vlastne môže robiť čo chce a ja to nemám ako zistiť. (Spoiler: zistila som) V tom mi dal v podstate za pravdu a bolo mi jasné, že pokračovať v tejto konverzácii nemá zmysel. Najkomickejšie na tom celom je, že sa ma ani raz nespýtal, prečo som stratila vieru v Boha, hoci osobných otázok padlo nadmieru. Väčšina rozhovoru bola o tom, ako si vlastne skomplikujem život a čo na to povedia ostatní. Na konci sme vypísali ďalšie papiere a vysvetlil mi, že v skutočnosti budem z cirkvi exkomunikovaná, kvôli ťažkému hriechu, ktorý svojím “odpadnutím” pácham. Dobre, súhlasím.
Posledné slovo má biskup
Hovorím, že som vystúpila z cirkvi, no nie je to celkom pravda. Rozhodnúť o tom musí ešte biskup. Po skúsenostiach, ktoré mám, viem, že si tam budem musieť ešte zo trikrát zavolať. Vyrozumenie vraj príde len na faru - povedala som, že budem požadovať sken tohto rozhodnutia. A tiež si to celé overím na matrike, z pochopiteľných dôvodov.
Vystúpila som z cirkvi a v celom tomto procese som mala pocit, že som v nejakej hre, kde je potrebné plniť stále nové a nové úlohy. Navyše s neustálym očakávaním nejakého úskoku protistrany, ktorá sa tomu snaží zabrániť. Podala som si žiadosť na úrad, úrad má moju žiadosť vybaviť, aj to je predsa náplňou ich práce a aj za to sú platení z našich daní. Pokiaľ to nezvládajú, osobne budem len rada, ak sa takáto žiadosť bude dať vybaviť na inom úrade, bez zbytočných prekážok, s garantovanou ochranou osobných údajov a s nezainteresovanou osobou. Raz sa toho možno v nejakom sekulárnejšom štáte dožijem.
Na záver.. pokračovanie
Ani nie 48 hodín po tom, ako som z fary odišla, to vedela celá dedina (mám tam člena rodiny). Moje meno farár zatiaľ nezverejnil (to je asi len otázka času), ale venoval mi kázeň. Bola by som polichotená, keby nehovoril o obsahu našej konverzácie vrátane osobných informácií o mne a mojom partnerovi. A keby v polovici z vecí otvorene neklamal. Či už lži vyšli priamo z úst kňaza (čo je naozaj poľutovaniahodné) alebo vznikli interpretáciou veriacich, je irelevantné. Takýto postup je podlosť a obyčajné výpalníctvo.
V tomto blogu som nezverejnila žiadne informácie o farárovi ani fare. Snažila som sa o čo najväčšiu korektnosť, rešpekt voči jeho súkromiu a zachovanie pravdivosti konverzácie, napriek pochopiteľne subjektívnemu pohľadu na vec. Tohto prístupu som sa bohužiaľ nedočkala od protistrany. Aj preto, pokiaľ bude táto sága pokračovať, chcem o svojej skúsenosti písať ďalej.
