Moja mama vedela robiť výborné palacinky.. Boli to tie najtenšie a najmenej mastné palacinky na svete.. Stačilo do nich dať obyčajné granko a najchutnejší obed bol hotový..
Vždy už od vchodových dvier som vedela, že sa u nás robia palacinky a hneď som sa na nich vrhla..
Keď som mala sedemnásť a pre moju nechuť tráviť v kuchyni čas inak ako jedením som nemala príliš skúsenosti s varením.. Raz ma mama zavolala a chcela mi názorne ukázať ako sa také tenké a výborné palacinky robia.. Ako to už býva pri tvrdohlavej puberťáčke, prevrátila som oči a pri prvej pokazenej palacinke som snahu vzdala.. Mama sa ma snažila ešte trpezlivo prehovoriť, že to chce zvyk a pôjde to lepšie.. Ja som sa ale nedala zlomiť a tak som len počkala, kým ich mama dorobí.. A tak to aj ostalo.. Vždy som len čakala ako ich mama urobí a ja ich jednoducho zjem..
Až som raz svoju mamu stratila.. Už dávno nemám sedemnásť a už je to nejaká doba, od kedy mám vlastnú kuchyňu.. Varím veľmi rada, snáď aj dobre.. Navarený obed sa vždy zje všetok a vždy dostanem pochvalu.. Keď ale skúšam palacinky, je to vždy katastrofa.. Neviem si pripraviť cesto, palacinky sa buď trhajú, spália alebo z nich pri pretáčaní urobím guču, ktorá skončí v koši a ja sa vždy veľmi hnevám..
Aj dnes, pripravila som si cesto, ochutnala, nechala odstáť a skúšala.. Jedna, druhá, tretia nepodarená guča je v koši a ja mám na seba hrozné nervy.. Hrozné nervy za to, že vtedy keď som mala sedemnásť nepočúvala som mamu.. Hrozné nervy preto, že vtedy som si nevážila to, ako mi mama všetko trpezlivo vysvetľovala.. Veľmi ľutujem to, že som si viac nevážila moju mamu stojacu v kuchyni a nesnažila sa jej pomôcť.. Dnes ma napadlo, že možno práve preto sa mi palacinky nikdy nepodaria.. Možno je to len jedna malá pripomienka, aby som nezabudla, že som svojej mame nebola vždy nápomocná..
Prepáč mamička..
