Rada sa hrabem v starych veciach, vsetko, co vytahujem z krabic si pamatam.. Viem, kde sme to mali ulozene, pri akej prilezitosti mama vytahovala konkretny set tanierov, ktory pohar sme pouzivali bezne a ktory na Silvestra.. vzdy sme mali plne vitriny malickosti, s ktorymi som sa z casu na cas hravala.. Aj teraz to tak je, pri starych veciach travim hodiny.. Tvrdim, ze upratujem.. :)
Toto leto som objavila naozajstny poklad.. Velky zeleny zosit, kde nasi zapisovali bezne dni.. Co robili moji surodenci, kde boli vsetci na vylete.. Su v nom zachytene male detaily, ale aj udalosti, ako napr. ked oco cakal s mojimi sestrami doma, zatial co sa narodil v porodnici moj brat..
Velmi som sa smiala, ked som citala mamine poznamky o hre mojej najstarsej sestry.. Mohla mat tak 4 roky, ked sa hrala na princeznu, ktora caka na svojho princa.. Vraj jej pise, ze nepride, lebo ho zabili Rusi.. :)
V zelenom zosite su zachytene krasne momenty mojej rodiny.. Pisali ho dlhe roky, kedze som sa narodila od mojich surodencov s mensim odstupom, moje detstvo tam uz moc zachytene nie je.. ale aj to malo sa cita uzasne..
Najviac si ale spominam na vetu mojho otca.. Pri nejakej prilezitosti poznamenal, aby sme hlavne boli vsetci zdravi.. To je to najdolezitejsie.. Vtedy sme boli.. On bol zdravy..
O par rokov, ked som mala osem, otec dostal mozgovu porazku.. Choroba zmenila celu rodinu.. Zmenila okrem otca kazdeho z nas.. Mamu, surodencov aj mna...
V januari to bude 17 rokov, co otec mozgovu porazku dostal.. Ma trvale nasledky a to nie len fyzicke.. A ja si stale uvedomujem, ake je zdravie dolezite, nie len pre postihnuteho cloveka, ale aj pre okolie.. Snazim sa svoje zdravie si strazit.. Snazim sa si ho vazit.. Ale obavam sa, ze iba to nestaci.. Kazdy den citam a pocujem o tom, ako niekomu choroba kazi zivot.. a je mi z toho smutno, najma ak vidim niekedy ludi, ktori si na svoje zdravie ani nespomenu a beru ho ako samozrejmost..
