Odvaha

Sivé ráno, do ktorého sa zobudil nebolo ničím výnimočné. Bolo to jednoz tých rán, ktoré ho dennodenne deprimovali a privádzali na hranicušialenstva. Už ako malý chlapec ich neznášal a jeho nenávisť k nim sarokmi prehlbovala a dosiahla najvyššie štádium, aké si mohla priať.Pomaly sa posadil na posteli a rozlepil zalepené oči. Uvidel, to, čovídaval každý deň, keď vstával. Pochmúrna izba, plná všakovakýchdrobností, ktoré zapĺňali všetok ešte neobsadený priestor. Inak to bolito prvotriedne blbosti, ale nechával si ich z nostalgie, ako spomienkyna to, čo mohol spraviť lepšie, lebo ako bolo u neho zvykom, väčšinousa mu lepila smola na nohy, takže nemožno povedať, že by bol právenajúspešnejší vo svojom živote.
Jehošatník bol tak jednoduchý, že aj zalamovať rukami nad tým, čo si naseba obliekol, by bola škoda pohybu. Pomýliť s bezdomovcami, ktorízvyčajne postávali v hlúčikoch na rohu ulice a pili lacný rum, ste siho nemohli. Ale nebol ani vyberavý, či módny. Bol to štýl zatvrdnutéhostarého mládenca, ktorého sral vlastný život do takej miery, že saprestal starať o to, čo si o ňom myslia iný, ale staral sa hlavne o to,čo si myslí on. Ženy ho nezaujímali, zniesol ich jedine na televíznejobrazovke pri jeho obľúbenom rannom programe o fitness. Aj to vtedy nane vduchu nadával a želal im pomalú smrť. Či už nemal rád ženy preto,že najdlhšie bol s nejakou najviac dva dni, alebo preto, že jeho takmernadprirodzená fyzická dispozícia ich sústavne odháňala, cítil k nimstály odpor tak ako na ulici tak aj v práci.
V kuchyni mal ibajednu stoličku z nejakého materiálu podobného bakelitu a chatrnýstolík, ktorý kúpil na trhu za dve stovky a už vtedy javil známkynadmerného opotrebenia. V chladničke mu plesnelo jedlo, pretožeposledné roky strácal chuť do jedla. Stratu chuti do jedla spôsobilfakt, že si konečne uvedomil nezvratné približovaniie sa k druhémupolčasu jeho životnej púte, ktorá doteraz nebola nič iné, ako prázdnaexistencia založená na mechanickom opakovaní zažitých úkonov."Strúhankový" rožok, natretý akože maslom mu stačia na pol dňa.
Prácaho nenapĺňala, jediné čo z nej mal, bol úbohý plat, za ktorý si moholdovoliť kúpiť denne tri rožky, nejaký šalát a nejakú lacnú farebnúžbrndu. Alkohol nepil z dvoch dôvodov. Jeden bol ten, že na to nemal,adruhý bol taký, že na strednej sa z neho prvý (a posledný) krát takopil, že ho spolužiaci museli niesť, čo sa mu nepáčilo a tak prespaldva dni na opustenej výhybkárni niekde pánu Bohu za chrbtom. Keď sanašiel, tak ho otec zdrúzgal ako žito a v škole sa stal terčomposmeškov, čo ho ešte viac odpútalo od reality a myšlienku, že len onje normálny, mu vštepilo ešte hlbšie do duše. Zaprisahal sa, že užnikdy nebude piť, čo aj dodržal. Aj tak nemal s kým piť, pretože jehookruh priateľov sa vzťahoval na starého poloslepého suseda nainvalidnom vozíku, ktorému každú sobotu chodil kupovať noviny a nakolegyňu v práci, ktorá sedela oproti a neustále žmurkala, aby zistilačo je on vôbec za chlapa.
Cestou do práce sa deň čo deň pohoršovalnad tým, ako je možné, že vláda je stále v televízii a tvrdí, že niečovyriešila a chodník na ulici, ktorá viedla do jeho práce, bol stálesamá diera. Okrem toho sa vždy dal zlákať bezdomovcami postávajúcimi narohoch tohto vyšedivelého mesta a utratil na nich svoje drahocennédrobné. Úspory nemal, keďže by ich aj tak nevedel a ani nemal do čohoinvestovať. Vlastnil jedinú nehnuteľnosť a to bol jeho dvojizbový byťna šiestom poschodí. Nebol ani len poriadne poistený, myslel si, že jeto bezbožné okrádanie ľudí a jeho sa to týkať nemusí, pretože on je ažna bolesti v žlčníku celkom zdravý. Vošiel do budovy, tak ako vždyšomrúc, že by najradšej odtiaľto vypadol niekam na pláž, kde je slnko apokoj. Lenže to by mu musela jeho pohodlnosť povedať áno. Pozdravilvrátnika a prehodil s ním zvyčajných pár slov, ktoré sa so železnoupravidelnosťou švajčiarskych hodiniek opakovali každý deň. Kancelárietejto zatuchnutej budovy, v ktorej sídlila firma zaoberajúca sapredajom lacného drogistického tovaru, boli také malé, depresívne anevľúdne, že by v nich zatrpkol aj ten najväčší optimista. On užzatrpknutý bol, keď sem v dvadsiatich nastúpil, takže na neho vlastnenemali žiadny vplyv. Personál celého podniku, bol ustavične zamračený,znechutený imperialistickým vedením, ktoré ich nútilo ku každodennejpráci, bez ohľadu na to, či mali na prácu náladu, alebo nie.Najobľúbenejším stanovišťom zamestnancov, bola fajčiarska miestnosť, vktorej bol aj automat na bezkofeínovú kávu, ako začiatkom reforiemnového riaditeľa. Všetci si nahovorili, že tam kofeín aj tak je, a takpri svojich cigaretkách popíjali nechutný mix náhrady kávy s vodou apreberali pri tom témy, ktoré hýbali spoločnosťou. Keby fajčil, možnoby sa tiež pripojil do debát, lenže bol nefajčiar, kávu nepil, a bulvárnečítal. Jediné čo čítal, bol časopis o domácich kutiloch, ktorý mudodával pocit, že vie aspoň niečo užitočné spraviť, aj keď to vpodstate nevedel. Do tej miestnosti schádzal len preto, že sa muprotivilo ostávať ako jedinému v kancli. Z automatu na kávu si vždyvytiahol sladký ovocný čaj. Sedel väčšinou sám, iba čo si k nemusem-tam prisadla jeho kolegyňa z kancelárie, ktorú zvyčajne, ako starýneurotik odbil a poslal niekam.
Schody, po ktorých musel odpondelka do piatku chodiť hore-dolu nenávidel rovnako, ako nenávidelvlastnú robotu. Na chodbách bol čudný smrad, zmes neumytých záchodov sosavom a štipkou zatuchliny, ktorý dokázal vyhnať každému myšlienky zhlavy a vnútiť do nej len číru nenávisť k robote a k ľuďom čo sa v nejzdržiavali. Cieľom vedenia firmy nebolo dohnať každého k šialenstvu,ale ich zamestnanci sa k tomu dohnali aj tak sami.
Po jednom zďalších nezáživných pracovných dní, sa vracia stále tou istou trasoudomov. Po ceste sa zastaví v starej kršme na tri deci kofoly, ktorá bybola dobrá, keby nesmrdela starým pivom. Kadžým dňom sa vracia domovskľúčenejší a skľúčenejší, zahalený v čiernych myšlienakch smrti,spriadajúc plány o vlastnej samovražde, ktorou by ukázal celému svetu,aký je odvážny a ako ho nezaujíma nikto okolo. Lenže vždy stroskotalešte o ceste domov, na jeho sebadôvere a odvahe. Cestou z roboty savždy vyhol bezdomovcom, znova obstávajúcim na rohu a čakajúcim nadrobné, a hladný zamieril domov. Vo vchode mali malý bufet, kdepredávala stará, tučná a fúzatá predavačka, základný tovar potrebný naprežitie prvotriedneho ožrana, robotníka, alebo starého mládenca. Trirožky a treska, musia na dnes stačiť a s vidinou skutočnej hostiny sapobral do svojho neútulného príbytku. Odomkol bezpečnostný zámok, ktorýsi tam namontoval zo strachu pred večne ožratým susedom od vedľa, ktorýsa ho raz pokúšal v noci uniesť a predať, aby mohol hrať automaty, avyzul si topánky z pravej čínskej koženky, ktoré zaručene spotili nohumajieľa do fázy, kedy smrad začínal zachádzať za socialistické tapety vjeho byte. S lačným výrazom na tvári odtrhol fóliu na treske a pustilsa s chuťou do svojho skutočného jedla, nie to čo mu ponúkajú vzamestnaneckej kantíne na obed.
Večerná hygiena bola veľkouneznámou veličinou, takže sa spotený, ale zato najedený pobral dopostele, kde si ešte zapol televízor, aby mohol zaspať s pocitom, žednešný deň využil naplno. V hlave mu ešte stále výrili dohasínajúceplamienky myšlienok spätých s jeho už toľkokrát plánovanou samovraždou.Vypol televízor, pretože ten by ho pri spánku rušil a zaspal donepokojnej noci plnej zvláštnych snov o tom, ako sa vznáša v nekonečnompriestore, okole neho poletuje jeho stará ošúchaná aktovka, vidí slabo,rozmazane, ale predsa ide za nejakým jasným cieľom, ktorý je vnedohľadne.
Na druhý deň v sobotu ráno vylomil sused dvere na jehobyte. Celý vchod sa zhromaždil na podlaží, zvedaví čo sa to tu deje.Uprostred davu sedel na vozíku poloslepý sused, ktorý každémuvysvetľoval, ako mu nedoniesol jeho sobotňajšie noviny a ako požiadalsuseda, aby nejakým spôsobom zistil, čo sa stalo. A ustavične plakalnad tým, že on ho neprosil, aby mu tie dvere vylomil a zobudil týmpodráždeních susedov.
Na druhý deň sa dopočuli v miestnej televízii,že si v noci pustil plyn v byte a pomaly - navždy - zaspal do hlbínsmrti, unášaný za jeho jasným cieľom, ukázať svetu, jeho statočnosť anadpozemskosť.