To čo sa odohralo minulý týždeň pred obchodom na tej zabudnutej ulici, ostane navždy v pamäti každého, kto to videl. Ľudia sa tam chodili pozerať, akoby dúfali, že sa tam udialo niečo tak strašné, o čom budú môcť rozprávať siahodlhé prekrútené historky a rozoberať to všetko pri poobedňajšej káve v ich obľúbených kaviarňach. Nebolo to nič viac ako nechutná hádka dvoch ľudí. Dvoch ľudí, ktorí žili spolu viac ako dvadsať rokov. Ich spolunažívanie malo fádny charakter, bola to skôr láska zo zvyku, ako tá pravá láska. Zistili, že nie sú stvorení jeden pre druhého, tak ako im to povedal afektovaný oddávajúci na úrade a zostali spolu len preto, aby sa o nich nešuškalo. Ich obmedzenosť ich udržiavala v blaženom stave, keďže nevedeli, že sú terčom posmeškov tohto malého zapadákova.
Bolo to dávno, už si na to ani nepamätali. Spoznali sa na jednom výlete, ktorý organizovala miestna organizácia zaoberajúca sa ekológiou. Obaja v nej boli členmi len preto, aby mohli načas vypadnúť z mesta von, niekam ďalej od sadzí, ktoré ich neustále bombardovali v tom malom smradľavom, špinavom a sivom meste v ktorom sídlila banícka spoločnosť. Bane pod tým mestom boli také veľké a kopalo sa tak hlboko, že z nich sálalo teplo aj v zime. Ovzdušie tam bolo neznesiteľné a to bol možno dôvod, prečo tam nefungovalo ani len múzeum do ktorého by chodili zablúdení turisti.
V starom a hrdzavom autobuse vtedy dorazili do hôr, ktoré boli cez pol krajiny a tam sa nadchýnali krásou, akú dovtedy videli len na obrázkoch. Po nudných prednáškach nejakých ekológov, sa celá skupina uchýlila do tieňa, kde si rozbalili svoje desiaty z konzervy a pustili sa do zapchávania svojich ciev a do pomalej deštrukcie svojho tela zvnútra. V týchto chvíľach si padli do oka.
Ona bola ešte nesmelá, rodičmi riadená panna, ktorá nevedela aký je rozdiel medzi bocianom a penisom. Nebyť tejto udalosti, skončila by ako stará dievka, ktorá by svojim rodičom zostala na krku po celý život. Bol to ten typ, čo si doma po stenách lepil plagáty a tajne dúfal, že raz stretne podobného, aj keď vedela, že jej sny hraničia z hlúposťou, vzhľadom na to, že bola zakomplexovaná už od narodenia. Bola jedináčik, takže sa jej dostalo, to najlepšie, no za cenu rodičovského hýčkania, ktoré jej vážne ovplyvnilo doterajší život.
On bol napodiv smelší. Pochádzal z početnej rodiny zamestnanca tunajších baní, ktorý doma trávil čas len na Vianoce, inak zvyšok roka, presedel v krčme, ktorá bola stvorená, len na uspokojovanie alkoholických potrieb zamestnancom bane. Všetko sa naučil od svojich starších bratov, ktorí boli v ich panelákovej štvrti vyhlásení zhýralci a zlosynovia. Mal aj dve sestry, ktoré boli natoľko inteligentné a očarujúce, že nedokončili ani základnú školu, opustili domov v pätnástich a vydali sa hľadať šťastie niekam inam. Jedna skončila v psychiatrickom sanatóriu, potom, ako jej opitý zákazník odhryzol kus z pravého prsníka. Druhá bola tri roky nezvestná a nakoniec sa našla v susednom štáte, len dvadsať kilometrov za hranicami, tri metre pod zemou, v troch igelitových vreciach. Svojich súrodencov nenávidel, ale mal ich aj rád. Vlastne boli to jediné, čo ho udržovalo nad hladinou, a preto, že bol odmalička povýšenecký egoista, nespadol do nechutnej priepasti okolitého sveta.
Keď sa ekologický výlet v horách skončil, dohodli si v autobuse prvé stretnutie. Malo sa uskutočniť v kaviarni, kam zvyčajne chodievali páriky túžiace po tom, aby ich každý videl oblizovať sa na verejnosti každý týždeň s niekým iným. Toto mesto bolo natoľko malomeštiacke, že všetko, čo v normálnom, kultivovanom svete bolo dávno passé, bolo tu na vrchole sláve, a každý, kto sa čo i len trochu odlišoval od davu, bol do smrti vylúčený a opovrhovaný ostatnými “normálnymi” občanmi.
Ich svadba nebola ničím významný ani veľkolepým. Mali len zopár hostí, chabú hostinu a zábava skončila na úrovni dedinskej drngľovačky, kde sa ženích spil ako trenky a nevesta odišla spať prvá. Taký istý bol aj ich život - nudný, preplnený stereotypom. Deti nemali a ani mať nechceli, pretože by sa do ich dvojizbového bytu na rohu sídliska nezmestili. Celý život pracovali v miestnych baniach čo malo za následok to, že sa videli väčšinou večer, keď si išli ľahnúť do svojich umelých a smradľavých perín. O domácnosť sa nemal kto starať, keďže boli celý deň v bani.
Nepotrebovali byť ani len spolu, preto si často brávali prácu za druhých. Keď nemali lásku, aspoň mali aké-také peniaze, ktorými sa však aj tak ledva uživili. Ich život nemal jednoducho iskru a bolo len otázkou času, komu to dôjde skôr a skončí s tým.
V poslednom čase sa na sebe navzájom vŕšili. Neboli to hádky kvôli dôležitým problémom, boli to hádky o sprostostiach, veciach na ktorých jednému záležalo no druhému to bolo dávno ukradnuté. Tak sa stalo, že kvôli zle odloženej miske skončil vysávač na ulici a podobne. Bolo to priemerné a obyčajné manželstvo, také aké presne vyhovovalo tomuto mestu. V podstate zbytočné, ale aspoň mali ľudia o čom hovoriť. Však im ani nič iné neostávalo, vzhľadom na to, že bývali v tej najponurnejšej diere na celej Zemeguli.
Cez tieto hádky ich manželstvo prerastalo do dusivých psychologických vojen, ktoré väčšinou končili tam kde sa ich manželstvo začalo. Pri ekologickom výlete. Navzájom si vykrikovali ako sa zmenili za tých dvadsať rokov, čo sa prvý krát uvideli. Keby nebolo susedov, pár krát by k ním museli zavolať pohrebnú službu, pretože ak ona neschytala jednu po papuli, tak on skončil len s prepichnutou dlaňou. Takto sa to deň čo deň zhoršovalo až kým neprišli ku dňu, kde sa toto rozprávanie začalo. V ten deň sa definitívne skončilo jedno manželstvo, jedna životná púť, ktorá bola len jednou z mnohých na tomto svete ovládaným ľuďmi, bohmi, šťastím a náhodou. Finálna slovná bitka sa zaobišla bez fyzického napádania sa už len z toho dôvodu, že boli na ulici. Ľudia, akoby všetci oblečení v sivom, stáli okolo nich a tupo zízali na ten výjav. Žena s výrazom vrcholného hnusu vykrikujúca tie najoplzlejšie slová, páchnuca lacným rumom a muž oblečený v špinavých handrách, ožratý, ledva stojac na kolenách sa naposledy hádali a čo ešte netušili - videli.
Ráno našli v meste dve mŕtve telá. Jedno mužské bolo o ulicu ďalej od toho najväčšieho pajzla v meste, pokrútené v neprirodzenej polohe spité na smrť. Druhé telo patrilo žene a našlo sa za nákupným strediskom pri kontajneroch s úlomkami skla v hlbokých rezných ranách nad zápästiami v kaluži krvi.
Tak sa skončila pozemská púť, ďalšia kapitola, ktorá tak či tak ľuďom neukázala ich slabiny. Ukázala iba slabosť ľudí, neschopnosť poučiť sa a naprávať chyby. Ukázala, že vlastná pýcha a túžba po pravde je urýchľovačom záhuby.
