MY CHCEME DOMÁCE ZVIERATKO

Úspešne sme odolávali tlaku našich detí, ale s blížiacimi sa Vianocami sme zmäkli a rozhodli sa, že im nejaké zvieratko predsa len kúpime. Teraz zostávalo len určiť, aké. Mačku, psa a slona sme hneď zavrhli. Hlavne nič veľké a inteligentné. Vyzeralo to tak, že to vyhrá malý zajačik až kým som nenavštívila kamarátku, ktorá jedného takého už ročného vlastnila. Chvíľu som ho sledovala. „Nezdá sa mi malý, je nejaký veľký.“ A potom kamoška spustila, že to každý zajac tak vyrastie, a aké je to úžasné, milé, múdre a citlivé zvieratko. Je to jasné, zajačika sme vyškrtli zo zoznamu. Potrebujem zviera, ktoré si nebude natoľko uvedomovať svoj ťažký údel byť domácim zvieratkom trom bratom. Na zozname zostal škrečok a morča. Na to som telefonovala s mojou sestrou, ktorá mi rozprávala ako kúpila škrečka dcére. Tá ho pri hre trošku viac stisla až mu puklo oko. Potom mi opísala scénu ako obe vrieskali, a ona kričala na manžela, aby radšej toho škrečka zabil. On na to - a ako ho mám zabiť!? Nakoniec ho nezabili, majú škrečka bez oka. To mi celkom stačilo, kúpime morča.

Traja chlapci s radostnými tváričkami sa nakláňajú nad klietku. „Jééj vyzerá ako veverička. Budeme ju volať Veve“. Fajn, meno sme vymysleli za 20 sekúnd. Je to to najpoddajnejšie a najmiernejšie zvieratko na svete.
Odvtedy žije s nami a……. bojuje o život.

„Danielko, čo robíš v tej kúpeľni?“
„Kúpem Veve“.
„Dobre…..čoo?!“
Prišla som práve včas, Veve to prežila.

„Danielko, ako sa ty dnes pekne hráš s pirátskou loďkou.“
“Áno mami, a Veve je pirát.“
„Veve?“
Lepšie sa prizriem, Veve sa drží stožiarika na loďke, smrť v očiach.

Daniel prišiel za mnou so záhadným úsmevom.
„Dani, čo si vyviedol?“
„Strčil som Veve do tašky“
Vyskočila som. „Do akej tašky?!“ Daniel ukázal na malý detský ruksačik. Rýchlo som ho otvorila. „Veď tu nie je“ a zatriasla som ruksakom, bol nejaký ťažký, zatriasla som ešte raz, je tu, ale kde? Našla som ju v malom vonkajšom vrecúšku zazipsovanom aj s chĺpkami. Tak to bolo tesné.

„Decká kde je Veve?“ Spýtala som sa večer keď som uspávala deti a Veve v klietke nebola. „Nevieme.“
Vošla som do obývačky a vtom začalo na mňa niečo pišťať. Veve. Bola pri počítači na stole. Chudera už dosť teplá od počítača.
Začínali mi dochádzať nervy.

„Prečo Veve piští?“ Chlapci sa na mňa previnilo pozreli, všimla som si, že Veve kríva. „Mamí, my sme len chceli prevliecť Veve cez otvor (v krabici) ako v tom filme Spláchnutý“.
„Tak to by už stačilo, Veve budeme musieť dať iným detičkám, vy sa o ňu neviete starať.“ Nasledoval srdcervúci plač a sľuby, že už budú k Veve dobrí.
Naozaj, prvé dva dni sa jej radšej ani nedotkli. Myslela som, že už to bude fajn až kým som stretla susedu, ktorej syn bol deň predtým u nás na návšteve. Zverila sa mi ako sa jej syn chválil, že sa hrali s Veve a že to bola strašná sranda, lebo keď jej stisli bruško, tak zvracala. Skoro som odpadla.
„Vy ste tlačili Veve bruško a ona vracala?!“ Chvíľa ticha, potom sa Nátan ozval: „to nás ocko naučil.“ Tak to sa mi zdalo nanajvýš nepravdepodobné.
„Tomi, ty si naučil deti tlačiť Veve bruško?“ Chvíľu na mňa nechápavo pozeral. „Ja som len povedal: pozor chlapci, lebo keď jej stlačíte bruško, môže vracať.“ A ako to pochopil malý detský mozoček? Wow, to je nápad! To je presne ako s tou fazuľou keď som varila fazuľovú polievku. „Chlapci nie že vás napadne strčiť si tú fazuľu do nosa!“ Do 30 sekúnd ju mali všetci nacpanú v nose. Už ich radšej neupozorňujem, len dúfam, že ich to nenapadne.
Minulú nedeľu, keď sme boli opekať a chlapci sa tak krásne hrali (to som si myslela kým som nezistila, čo robili), kopkali si do zeme, každú chvíľu si pre niečo prišli – po vodu, alebo rozdúchavač ohňa. Až potom som zistila, že celú tú hodinu sa bavili likvidáciou mraveniska.
Prečo sú chlapci takí necitliví kruťasi? Alebo len tí moji? Ale spomínam si že aj ja som mala dočinenia s týraním zvieratiek a to som bola milé, dobré a poslušné dievčatko. Babička mi dala mini detský kočiarik a ja som si tam dávala malé žabky, akože bábätká. Lenže žabky každú chvíľu vyskakovali, tak som sa raz naštvala a milé žabky som tam jednoducho prišpendlila. Dneska sa toho desím, ale vtedy mi vôbec nenapadlo, že by ich to mohlo bolieť.

PS: sľubujem ochranárom zvierat, že urobím, čo je v mojich silách aby to Veve (a iné zvieratká) v pohode prežili.