„To je žralok?" Spýtal sa môj najmladší syn. Nakukla som dovane a vôbec som sa nečudovala jeho omylu. Vo vani plávalo 5 kilové hovädo, ževraj menšie už nebolo. Ten kapor sa nedokázal ani poriadne otočiť. „Dobre deti,môžete sa tu pri ňom chvíľu hrať, ale nenasypte mu tam prací prášok ako minule."
Na stôl som vyložila pol kilový sáčok piškót pripravenádotiahnuť vianočné zákuskové peripetie.
Skôr než som sa nazdala, piškóty boli vysypané na stole ajpod stolom.
„Danielko tak toto upraceš, všetko dáš späť do sáčku a tenneporiadok pozametáš!" Strčila som mu do ručičky metličku a utekalaskontrolovať decká do kúpeľne.
„Prečo je tá voda celá bublinková!!?" „To Nátan, on tamvytlačil celú zubnú pastu a vylial šampón" kričal Dávidko. Bolo mi jasné, žemusím vodu okamžite vymeniť ak nechceme jesť otráveného kapra. Vyhodila somdecká z kúpeľne a vypustila kaprovi vodu. Keď už tam bolo len na dne, začalhysterčiť, plieskal chvostom, vyskakoval aspoň do metrovej výšky. Vodastriekala všade okolo. Stála som tam a vrieskala, nič lepšie mi v tej chvílinenapadlo. Rýchlo som začala napúšťať novú vodu. Vyšla som z kúpeľne, kvapkalazo mňa rybacia voda a ani som sa nemala kde osprchovať.
„Nie Daniel!! Mal si pozametať iba omrvinky, nie piškóty!"Nebudem mať teraz dosť na guľky. Chvíľu som uvažovala nad tým, že piškóty ztoho koša jednoducho vyberiem, ale potom ma to zúfalé riešenie prešlo pripohľade na špinavú metličku a lopatku vďaka ktorým sa tam dostali.
OK, zhrabla som zvyšné piškóty. Len tam pridám viac orechova bude. Nebude to síce tak, ako má byť, ale čo je v tejto domácnosti tak akomá. Aj stromček visí prevesený cez gauč, lebo som ho nestihla ešte napraviť.
Deti už spali, keď som vešala na stromček salónky. Bude toprekvapenie, ešte sme ich na stromčeku nemali. Pripomínajú mi moje detstvo.Pamätám si ako sme ich pomaly tajne vyžierali, tak by papierik zostal akožeplný. Ocko zatiaľ zabíjal kapra, Nátanovi sme dôrazne povedali, aby neprezradilDanielkovi, že ho ideme zabiť. Pamätám si ešte ten rev z minulého roku.
Ešte sme ležali, keď nám Danielko skočil do postele. „Tatino,ten kapou tam už nie je!" Na jazyku sme mali pripravené tie bláboly ako kaporodplával do večných lovíšť, keď nás náš najmladší syn prerušil so slovami: „Užsi ho zabiu?"
„Ale Danielko to predsa... no..."
„Buchou si ho kuadivompo huave?"
„Odkiaľ to vieš?"
„Nátan mi to povedal."
„Náátan!!"
Danielko si vliezol do vane a kričal: „Huám sa na kapua!"
Za chvíľu: „Tatinóó, už ma môžeš puísť zabiť!"
Pučili sme sa smiechom.
„Tomi, mne už asi fakt šibe." Otočila som sa na môjhomanžela. „Nenavešala som sem náhodou včera tie salonky?"
„Ale áno navešala."
„Tak prečo tu potom nie je ani jedna?" V panike somrozmýšľala, či je možné otráviť sa čokoládou. Tak preto boli chlapci dnes takísmädní.
Také boli naše Vianoce. Krásne. Nebolo síce všetko tak, akomá byť, ale takto to bolo omnoho lepšie.
